Nedávno sa našla v irackom Kurdistane lebka neandertálskej ženy. Teraz sa podarilo verne zrekonštruovať jej podobu.
My všetci Homo sapiens, sapienti, sme pôvodom Afričania. A všetci sme migranti, lebo odtiaľ sme prešli do zvyšku sveta, hoci až ako neskoršia vlna príslušníkov rodu Homo. A tak sme inde vo svete narazili na iných, zväčša evolučne starších Homo, ktorí odišli z Afriky skôr. V DNA máme doteraz stopy výsledného kríženia: v Európe a západnej Ázii to bolo s človekom neandertálskym (Homo neanderthalensis), vo východnej Ázii s denisovanmi a vzájomne sa krížili všetky tri druhy.
Vyspelosť predkov
Nás Európanov najviac zaujímajú neandertálci. Ich fosílie sú známe od 19. storočia. Robustnosť nájdených kostier viedla k ich obrazu ako hrmotných a násilných, väčšmi zvieratám podobných tvorov. Podľa novších poznatkov sa to však mení. Napriek anatomickým odlišnostiam nám v skutočnosti boli oveľa bližší. Mozog mali priemerne väčší než my. Boli skvelí lovci veľkých zvierat a manuálne zruční, aj keď ich nástroje boli hrubšie ako nástroje sapientov. Poznali symboliku, zrejme mali reč a vedeli, čo je sociálnosť. V Európe a na Blízkom východe prežili prinajmenšom 300-tisíc rokov a tri cykly ľadových dôb. S blížiacim sa maximom zatiaľ poslednej ľadovej doby, pred približne 40-tisíc rokmi, zmizli neandertálci z evolučnej scény ako samostatný druh. Ako a do akej miery k tomu prispel príchod početnejších sapientov, o tom sa diskutuje.
Medzi hlavné nálezové lokality neandertálcov patrí jaskyňa Šanidar v predhorí pohoria Baradost v kurdskej oblasti na severovýchode Iraku. V 50. rokoch minulého storočia tam až do roku 1960 robil vykopávky britský tím, ktorý viedol Ralph Solecki. Zistili, že jaskyňu dlho využívali neandertálci. Kosti viacerých jedincov preukázali, že títo praľudia sa už starali o svojich zranených, ktorí by neprežili bez pomoci ostatných. To rozvírilo diskusie o mentálnej a sociálnej úrovni neandertálcov. Mimoriadne ostré polemiky vyvolal nález kvetinového peľu okolo kostí jedinca označeného Šanidar 4. R. Solecki to interpretoval ako dôkaz pohrebného rituálu, teda kultúrnej vyspelosti neandertálcov. Soleckého výkop bol síce hlboký (až 14 metrov), no pokrýval len menšiu časť povrchu jaskyne v jej strede.
Neandertálka v najlepších rokoch
Regionálna kurdská vláda preto iniciovala od roku 2015 nové vykopávky. Po troch rokoch priniesli okrem iného objav kosti ďalšieho neandertálca, Šanidar Z, konkrétne lebku a hornú polovicu tela až takmer k pásu. Môže to však byť aj horná polovica tela jedinca, ktorého dolná polovica je známa od roku 1960, pretože nález je z blízkosti miesta nálezu kostí jedinca Šanidar 4. V roku 2020 ich objaviteľský tím na čele s Emmou Pomeroyovou z Cambridgeskej univerzity vo Veľkej Británii opísal v časopise Antiquity (pozri Quark 4/2020). Po ďalšej analýze sa zistilo, že Šanidar Z bola 40- až 50-ročná žena, ktorá žila pred približne 75-tisíc rokmi. Jej pohlavie odvodili najmä z bielkovín v zubnej sklovine. Vysoká bola asi 150 centimetrov a na ženu poukazovali aj drobné ruky, jedny z najmenších v celom známom fosílnom zázname neandertálcov.
Verná rekonštrukcia
Tí istí vedci ju teraz názorne priblížili verejnosti vedecko-forenznou rekonštrukciou jej podoby. Bola veľmi zložitá, lebo lebku zrejme výrazne sploštil (až na hrúbku takmer tri centimetre) a na stovky úlomkov rozdrvil pád kameňa zo stropu jaskyne a neskôr tlak vrstiev nad kosťami. Konzervátorka tímu Lucía López-Polínová na základe CT mikroskenov ručne poskladala všetky úlomky lebky vrátane čeľustí do pôvodného tvaru, akoby išlo o vedecké 3D puzzle. Celkovo išlo o viac ako 200 úlomkov. Zostavenú lebku členovia tímu naskenovali a vytlačili na 3D tlačiarni. Následne ju odoslali ako podklad na rekonštrukciu podoby Šanidar Z bratom Adrieovi a Alfonsovi Kennisovcom do holandského Groningenu. Bratia patria k popredným svetovým umelcom špecializujúcim sa na pravek. Tí využijúc poznatky z forenznej medicíny na ňu vrstvu po vrstve naniesli umelé svalstvo, pokožku a vlasy.
Zdeněk Urban
