Majú rovnakú adresu ako my, no o ich existencii ani netušíme. Na planéte Zem žijú svoj život stvorenia, ktoré sú pre nás stále neznáme.
Vedci postupne objavujú nové druhy rastlín a živočíchov a o skutočnej diverzite života predsa len získavame akú-takú predstavu. Preto je nesmierne dôležité, aby sme sa prizreli bližšie a pozorovali svet vôkol nás. Veď prvé ucelené opisy druhov patria Aristotelovi a pochádzajú ešte zo 4. storočia pred naším letopočtom. Rebríček najzaujímavejších druhov vyhlasujú každoročne 23. mája na výročie narodeniaotca modernej taxonómie Karla Linného. Nomináciu tvoria vedci z celého sveta pod záštitou Medzinárodného inštitútu pre výskum druhov IISE (International Institute for Species Exploration), ktorý patrí pod Newyorskú štátnu univerzitu SUNY (State Univerzity od New York) a jej fakultu ESF (College of Environmental Science and Forestry). Hlavnou myšlienkou tohto projektu je zvýšiť povedomie o kríze biodiverzity a vyzdvihnúť dôležitosť taxonómie, odboru biológie, ktorá sa zaoberá klasifikáciou organizmov. Tohtoročnú desiatku predstavujú aj dve kvitnúce rastliny, z toho jedna je drobná orchidea a druhá krvavočervená rajčina z Austrálie. Do TOP 10 sa dostal aj morský červ, ktorý vedcom pripomína vyprážanú cukrovinku. Päť článkonožcov je dôkazom o bohatej biodiverzite tejto skupiny. V rebríčku sa nachádzajú aj dva stavovce – morská raja a všežravý hlodavec. V roku 2013 sa do rebríčka dostal svietiaci šváb z Ekvádoru, ktorého skúmali slovenskí vedci.
Majster obrany
Každá generácia biológov má možnosť využívať novšie technológie ako tie, ktoré používala generácia vedcov pred nimi. Môžu tak študovať rovnaký materiál a objaviť na ňom doposiaľ neznáme veci. Takto študovali vedci z Japonska a USA mravce z rodu Pheidole. Spravili takzvanú taxonomickú revíziu a mikrotomografiou skúmali vnútornú anatómiu tohto eusociálneho hmyzu. Vnútri hrude mravca objavili bohatú svalovinu. To mravcom umožňuje prenášať niekoľkonásobnú záťaž, ako je ich vlastná váha. Pheidole drogon, popísaný vo vedeckom článku spolu s ďalším zástupcom tohto rodu, patria do skupiny Pheidole cervicornis. Spája ich jeden spoločný znak – extrémne vyvinuté tŕne na hrudi. Ich význam nie je celkom jasný. Jedna z hypotéz hovorí, že ich majú preto, aby udržali jeho obrovskú hlavu. Druhá z možností je, že tŕne slúžia na obranu pred predátorom. Na Slovensku sa výskyt tohto druhu mravca nepotvrdil. Keď pôjdete nabudúce lesom, zbystrite zrak a možno sa pošťastí zaujímavý objav aj vám.
Skutočne nohatá mnohonôžka
Viete, ktorý živočích má najviac nôh na Zemi a nie je to stonôžka? Niektorí zástupcovia čeľade Siphonophoridae, kam patrí aj novoobjavená mnohonôžka Illacme tobini, môžu mať až neuveriteľných 750 nôh. Na rozdiel od stonôžok majú mnohonôžky nie jeden, ale dva páry nôh na každom segmente tela. Illacme tobini, ktorá sa dostala do tohtoročného rebríčka TOP 10 druhov svojím kryptickým, čiže maskovaným vzhľadom, dlho unikala pozornosti človeka a má len 404 nôh. Bola objavená v kalifornskej jaskyni a jej najbližší príbuzný žije až v Afrike. Je to pozostatok umiestnenia niekdajších kontinentov spred 200 milión rokov, keď Amerika a Afrika tvorili jeden svetadiel. Postupom času sa oddelili, no práve druh ako Illacme tobini svedčí o ich spoločnej histórii. Našiel sa len jediný exemplár – samček. Vedci odobrali jeho DNA a pokúsili sa ju sekvenovať, no nepodarilo sa im to. A čím je táto mnohonôžka ešte zaujímavá? Tým, že žije v úplnej tme, nevytvára si pigment a jej telo ostalo úplne bez farby – je biele ako mlieko. Keďže v jaskyni žije v úplnej tme, nemôže sa spoliehať na svoj zrak a stratila schopnosť vidieť. Jej oči postupne zakrpateli a napokon zmizli. Presne tak, ako sa nám strácajú svaly, keď ich prestaneme používať.
Samostatný čertík
Telipogon diabolicusje druh orchidey, ktorá nepotrebuje k svojmu rastu pôdu a na zakorenenie používa iné predmety, o ktoré sa dokáže prichytiť. Patrí medzi epifytické druhy, pretože sa najčastejšie prichytáva o rastliny. V Červenom zozname ohrozených druhov IUCN je označená ako kriticky ohrozená. Jej výskyt je obmedzený na jednu lokalitu, popri ktorej vedie hlavná cesta. Keby naplánovali opravu alebo rekonštrukciu tejto cesty, mohla by mať kritický dosah na osud tohto krehkého rastlinného druhu. Zrastené tyčinky a semenník tvoria špecializovaný orgán, nápadne pripomínajúci čerta, po ktorom rastlinu nazvali. Na fotografii je to fialová časť s dvomi oranžovými fliačikmi, ktoré predstavujú oči. Charakteristická je tiež pazúrikmi na okvetných lístkoch. Aký osud bude mať táto orchidea?
Krvavočervená rajčina
Na rajčine druhu Solanum ossicruentum by ste si nepochutnali. Jej plod je príliš tuhý a slaný, no pre klokany je to hotová lahôdka. Rastie na severe Austrálie, no meno jej po objavení vybrali žiaci siedmeho ročníka základnej školy v Pennsylvánii, USA, na základe jej vlastností. Skladá sa z dvoch slov: ossi, čiže po latinsky kosť, pretože keď plod dozreje a vysuší sa, zdá sa byť kostnatý, a cruentum, po latinsky krvavý, kvôli farbe jej tmavočervenej dužiny. Dlho ju zaraďovali ako variant podobného druhu, no minulý rok sa ju podarilo osamostatniť na základe odlišností – striebristých chĺpkov a dlhých kališných lístkov. Rastlina je dvojdomá, čo znamená, že jedinec je buď samčí, alebo samičí, pričom samičí kvet tejto rajčiny má obe pohlavné časti – piestik aj tyčinku. Vysušené plody roznášajú do okolia osrstené zvieratá, pretože plod sa prichytí na ich srsť ako suchý zips.
Hladný potkan z horského pralesa
Druh potkana Gracilimus radix pozorovali vedci len v jedinej lokalite – v pralese na indonézskom ostrove Sulawesi v nadmorskej výške viac ako 1 500 m n. m. Tento ostrov je výnimočný tým, že až 62 % tu žijúcich cicavcov je endemických, čo znamená, že nežijú nikde inde na svete a sú jedinečné pre dané miesto. Druh bol určený vďaka fylogenetickej analýze častí DNA. Autori článku vybrali vzorky ďalších 137 zástupcov čeľade myšovité a zistili, že je blízky príbuzný druhu Waiomys mamasae, taktiež žijúceho na ostrove Sulawesi. Na rozdiel od tohto mäsožravca je finalista TOP 10 G. radix pravdepodobne všežravý. Jeho jedálny lístok vedci spoznali skúmaním lebky a zubov. Má veľmi pevné a silné žuvacie svaly. Všežravosti nasvedčuje aj obsah žalúdka, v ktorom sa našli časti bezstavovcov, aj časti rastlinných pletív. Telo potkana má dĺžku okolo 30 cm, pričom len chvost meria viac ako polovicu celej dĺžky. Drobné cicavce z ostrova Sulawesi však naďalej zostávajú z veľkej časti nepreskúmané a ich jedinečnosť zostáva nevysvetlená.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Lucia Šmídová, Karlova univerzita v Prahe
Pripravené podľa zdrojov IISE, SUNY – ESF
