Tím amerických odborníkov nedávno odhalil, že svoju dôveru k neznámym osobám odvodzujeme od ich podobnosti ľuďom, ktorých poznáme. Ak sú cudzie osoby podobné dôveryhodným ľuďom z nášho okolia, veríme im väčšmi. Cudzím osobám, naopak, nedôverujeme, aj keď sa len minimálne podobajú na niekoho, kto našu dôveru v minulosti sklamal. Vedci majú pomerne jasnú predstavu, ako tento mechanizmus funguje v opakovaných interakciách medzi dvomi osobami. Menej jasné je, ako je to pri stretnutí s neznámymi ľuďmi. Podujali sa preto na experiment, v ktorom mali pokusné subjekty urobiť sériu rozhodnutí o dôveryhodnosti neznámych partnerov v hre – len na základe fotografie ich tváre. V druhej fáze experimentu tých istých ľudí požiadali, aby si vybrali nových partnerov do ďalšej hry. Nevedeli, že tvár každého potenciálneho partnera sa do rôznej miery počítačovo prekrývala s tvárou niektorého z predchádzajúcich partnerov. Sústavne si vyberali tých partnerov, ktorých tváre pripomínali dôveryhodné osoby z predchádzajúcej hry, a vyhýbali sa tým, o ktorých sa presvedčili, že sa im veriť nedá. Ich rozhodnutia navyše prezradili veľmi zaujímavú tendenciu: miera dôvery rástla úmerne s mierou, do akej sa nový partner ponášal na niektorú z dôveryhodných osôb z predošlej hry, a obrátene.
(Ne)dôvera k neznámemu
Tento článok z časopisu Quark 03/2018 ste si mohli prečítať vďaka tomu, že ste našou predplatiteľkou/naším predplatiteľom. Ďakujeme vám a vážime si vašu priazeň.
