Len málo druhov prvotného rastlinstva a živočíšstva sa dokázalo prispôsobiť neobyčajne drsným prírodným pomerom vysokohorského prostredia.
Počas striedania geologických dôb tu rastlinné a živočíšne druhy vymierali a nahrádzali ich nové, až tu napokon našli svoj trvalý domov. V dávnych geologických dobách vzniklo niekoľko vysokohorských rastlinných druhov, ktoré nemožno nájsť v žiadnom inom životnom prostredí.
Ústup pred ľadovcom
Dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), tento maličký poliehavý krík, má svoj pôvod až v ďalekej Arktíde. Keď rozsiahly ľadovec pokryl celú Škandináviu a dostal sa až hlboko do vnútrozemia Európy, dryádka osemlupienková ustupovala pred týmto všetko ničiacim ľadovým monštrom a usídlila sa na vhodných lokalitách aj v strednej Európe. S niekoľko málo inými rastlinnými druhmi arktickej tundry sa usadzovala všade tam, kde mrazivé povetrie z ľadovca zlikvidovalo teplomilnú vegetáciu a uvoľnilo tým pre ňu a jej mrazuvzdorných privandrovalcov zo severu Európy životný priestor. Únik z Arktídy a šírenie do oblastí strednej Európy umožňovali dryádke drobné nažky s perovitými chĺpkami, unášané vetrom desiatky kilometrov.
Keď po niekoľkých striedaniach ľadových dôb s medziľadovými obdobiami napokon kontinentálny ľadovec ustúpil, nepatrné kríčky dryádky osemlupienkovej už zostali na vhodných vysokohorských stanovištiach. A tak aj na prahu tretieho milénia nájdeme na vysokohorských lokalitách s vápencovým podložím smotanovo biele kvietky tohto mrazuvzdorného kríka, ktorý nám prinavracia spomienky na ľadovú dobu.
Dúha na horských lúkach
Škodlivá ultrafialová zložka slnečného svetla vedno s nadmerným kolísaním teploty a ďalšími limitujúcimi faktormi pri mnohých rastlinných druhoch brzdí rast stoniek a listov. Aj preto majú horské rastliny väčšie kvety v pomere k ostatným svojim častiam ako rastliny stredných polôh a nížin. Od neskorej jari do skorej jesene môžeme vo vysokohorskom prostredí sledovať zdanlivo nekonečnú farebnú rozmanitosť kvetov – od snehovo bielych, s modrastým alebo fialkastým nádychom, kvety azúrovo modré, tmavomodré, červenofialové, modrofialové, žltkasté, oranžové. Na stanovištiach, kde rastliny opeľuje vietor, rastú kvety celkom nenápadných farieb. Vietor si totiž na sfarbenie vôbec nepotrpí a od samčích kvetov nezištne roznáša peľové zrnká povetrím k ich adresátom – samičím kvetom – bez ohľadu na ich sfarbenie. Iba jedno z milióna takto vetrom roznášaných peľových zrniek je však predurčené na oplodnenie a nájde si toho správneho adresáta. Vetroopelivé rastliny musia preto produkovať obrovské množstvá peľových zrniek, aby sa postarali o zachovanie svojho rodu. Nezainteresovanému človeku by sa mohlo zdať, že nadmerná produkcia peľu je v prírode obrovským plytvaním.
Hmyz, ktorý sa tiež vo veľkej miere podieľa na opelení kvetov, kríkov a stromov, neroznáša peľové zrniečka zo samčích kvetov na samičie nezištne ako vietor, ale za odmenu – sladký nektár. Táto pochúťka musí byť preto pre potenciálnych hmyzích opeľovačov zabalená v akomsi darčekovom balení kvetov s najrozmanitejšími strihmi a tvarmi a v najpodmanivejších farebných variáciách, aby čmeliaky, osy, motýle alebo včely nedokázali nastraženej kvetinovej návnade odolať. Nijaký hmyzoopelivý kvet predsa nemôže zostať nepovšimnutý a neopelený. Jasnočervenú farbu vníma hmyz ako čiernu. Kvet v červenom odtieni je preto pre hmyz neatraktívny. To je hlavný dôvod, prečo je v kvetinovej ríši sveta červený odtieň kvetov skôr zriedkavý.
Reklamné triky
Pri plodoch je to naopak. Tie sa musia počas vývoja zaobaliť do špecifického, priam darčekového balenia, pútajúceho ako reklama maximálnu pozornosť roznášačov semien. Mnoho rastlinných druhov rozposiela svoje semienka na cestu do sveta pomocou vetra. Niektoré rastliny vystreľujú plody špecifickým balistickým zariadením, akýmsi prakom. Z iných rastlín padnú plody na zem a šíria sa gravitačne dolu svahom. Ďalším rastlinám pomáha so šírením na iné lokality vodné médium. Niektoré semená majú háčiky, pomocou ktorých sa prichytávajú na srsť zvierat a tie ich potom roznášajú po krajine. Mnoho kríkov a stromov ponúka plody s chutnou dužinou, čím láka najmä vtáky, ktoré prenášajú semienka aj na veľké vzdialenosti. Takéto plody na rozdiel od ostatných sú takmer vždy živo sfarbené. Operence majú výkonnejší zrak ako človek, a tak červenú farbu plodov vnímajú v ešte krajšom a jasnejšom odtieni. V tomto prípade je červený obal výborným lákadlom pre vtáky, ktoré takejto vábivo zabalenej potrave nevedia odolať.
Mráz aj slnko
Prekrásne strihy, tvary a farby kvetov a plodov majú poetický, ale najmä prozaický význam. Podobne ako napríklad lahodne znejúci vtáčí spev slúžia na zachovanie a pokračovanie života. Vysokohorská kvetena toho musí vytrpieť mnoho, ak má po sebe zanechať nové pokolenie, rovnako odolné a vytrvalé ako ich pradávni predkovia počas mnohých generácií. Dokáže sa pozoruhodne prispôsobiť rôznym, často krajne nepriaznivým klimatickým podmienkam – vrtochom vysokohorského počasia, značnou tepelnou amplitúdou medzi dňom a nocou či nadmernému deficitu vlahy. Jednou z najskromnejších vysokohorských rastlín je plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), rastúci v puklinách na živiny mimoriadne chudobného skalného podkladu, na samých vrcholkoch hôr. Plesnivec alpínsky je pionierskym kvetom a priekopníkom života vysokohorských brál. Rozpukáva skaly, pripravuje pôdu pre ďalšie rastliny, ktoré sú náročnejšie na živiny i mikroklímu, a preto sa objavujú až neskôr, keď im plesnivec dostatočne skultivuje nehostinné prostredie. Boj o prežitie sa preto odohráva na celkom nepatrnej vrstve pôdy, na ktorej plesnivec na jeseň odoláva silným poryvom vysokohorských víchrov a v lete zasa páliacemu slnku a vysušenej pôde.
Stonky a listy plesnivca alpínskeho, rastúceho na výklenkoch výslnných vápencových brál, sú pokryté mäkkou bielou plsťou. Z poetického hľadiska môžeme túto zamatovú plsť vnímať len ako nejakú ozdobou, ktorá má však najmä svoj jedinečný prozaický význam – pre rastlinu predstavuje dôležitý ochranný výstroj. Plesnivce rastú obyčajne v puklinách a štrbinách kolmých skalných stien, kde je nedostatok vlahy a niekedy ani počas dlhej zimy tam nespadne snehová vločka. V zime sú preto plesnivce vystavené priam arktickým mrazom bez akejkoľvek ochrannej prikrývky. V lete počas poludňajšej páľavy sa skalné prostredie rozžeraví aj na vyše štyridsať stupňov Celzia, v noci však poklesne teplota v tomto prostredí nezriedka až k bodu mrazu. Plstnatá ochranná vrstva tak predstavuje pre rastlinu výborný izolátor, chrániaci citlivé bunky pred zhubným vysokohorským UV žiarením, vysokými teplotami, nadmernými stratami vody a rovnako tak aj pred silnými mrazmi. Dryádky, kuričky, prvosienky, plesnivce, rozchodníky, sitiny a mnohé iné rastlinné druhy krášlia skaly našich hôr. Iba tam je ich pravý domov a jedine s týmto drsno-krásnym vysokohorským prostredím vytvárajú jedinečnú rovnováhu, symbiózu a rozprávkový svet prírody.
Text a foto doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
