Dreviny (stromy a kríky) sú jedinečné, neopakovateľné, morfologicky a anatomicky najdiferencovanejšie rastlinné organizmy. Sú dôležitou zložkou krajiny bez ohľadu na to, či rastú izolovane, alebo tvoria celé komplexy.
Sila stromov
Každá epocha vývoja ľudskej spoločnosti má za následok znižovanie množstva drevín na povrchu Zeme. Na každom stupni vývoja si však ľudia uvedomovali význam a magickú silu prítomnosti drevín. Dôkazom sú posvätné stromy a háje Keltov a Slovanov, ktorých zvyky pretrvali v tradičnej ľudovej kultúre. Už v starovekých civilizáciách nedokázali ľudia existovať vo svojich sídlach bez tieňa a sviežosti drevín. Prvé zmienky o výsadbách drevín sú známe v ríšach Blízkeho východu, Číny a Japonska, ba aj v antických ríšach. Neskôr spoločnosť často vnímala dreviny ako úžitkové rastliny využívané predovšetkým na liečebné účely, preto sa zakladali lekárnicko-botanické záhrady.
Dreviny sú jedným zo základných prvkov ekosystémov na Zemi. Počas ich životného cyklu na ne pôsobia mnohé stresové faktory prostredia s čoraz intenzívnejším účinkom a ich pôvodcom sme často my – ľudia.
Najstaršou botanickou záhradou založenou v roku 1545 s týmto zámerom je doteraz udržiavaná Botanická záhrada v Padove. Do konca 17. storočia sa vnímanie a postavenie drevín zásadnejšie nemenilo. Dochádzalo k ich pozvoľnému zavádzaniu (introdukcii) do Európy, najmä tzv. balkánskou cestou, kvôli sledovaniu iných, úžitkových cieľov (napríklad orech kráľovský (Juglans regia) či gaštan jedlý (Castanea sativa). V období vládnutia Márie Terézie sa pohľad zmenil. Počas neho vzniká množstvo osvieteneckých spolkov na rozširovanie drevín v krajine. Prijímajú sa nové lesné zákony, ktoré ukladajú majiteľom lesných pozemkov stromy nielen rúbať, ale aj vysádzať, okrem iného aj v poľnohospodárskej krajine, napríklad aleje popri cestách z hospodárskych, bezpečnostných či estetických dôvodov a tiež ako dôležité orientačné prvky v teréne. Syn Márie Terézie Jozef II. rozšíril uvedené nariadenia o povinnosť vysádzania drevín aj pri školách. 18. a 19. storočie je pre Európu charakteristické introdukciou drevín z tzv. Nového sveta, keď sa nielen v parkoch, botanických záhradách, ale aj v lesoch začínajú vysádzať a pestovať dreviny pochádzajúce zo severoamerického kontinentu a východnej Ázie. Známe sú výsadby severoamerického, pravdepodobne duba bieleho (Quercus alba) v oblasti Kremnice z roku 1751 s predpokladaným využitím na hospodárske účely (v kremnickej mincovni). V druhej polovici 20. storočia sa pohľad na introdukciu drevín opäť mení a začína sa vnímať aj z hľadiska ochrany pôvodných druhov, pre ktoré sa môžu stať rýchlo sa šíriace, ľahko adaptabilné nepôvodné dreviny nebezpečnými konkurentmi pri osídľovaní ich prirodzených stanovíšť.
Ihličnany
Ihličnaté dreviny (ihličnany) patria k vývojovo starším, nahosemenným rastlinám – borovicorastom. Boli dominujúcou skupinou rastlín v druhohorách, keď sa počas jury a kriedy (199 – 65 miliónov rokov) vyvinuli všetky v súčasnosti známe čeľade ihličnanov. Na Slovensku rastie desať základných pôvodných druhov ihličnanov, z ktorých viac ako 25 % zastúpenie má smrek obyčajný (Picea abies). Jeho plošný výskyt sa však vplyvom pôsobenia abiotických škodlivých činiteľov a biotických škodcov v súčasnosti znižuje. Môže dosiahnuť úctyhodné rozmery, smrek z lokality Hrončecký grúň (CHKO Poľana) dosahuje výšku až 54,8 m a hrúbku d1,3 = 90,2 cm (priemer kmeňa vo výške 1,3 metra nad povrchom). Súčasne je to drevina mnohých tvárí, ktorá vytvára veľkú variabilitu tvarov korún. Okrem typickej kužeľovitej sú známe jedince so stĺpovitými, hadovitými, previsnutými, poliehavými, guľovitými a inými korunami. Môže mať aj rôzne sfarbené ihlice, napríklad zlatožlté v čase ich pučania či červené, ružové alebo zelené samičie kvety. Viac ako 180 týchto rôznorodých zvláštností je sústredených v Arboréte Borová hora vo Zvolene. K drevinám dosahujúcim na Slovensku najväčšie rozmery patrí jedľa biela (Abies alba), ktorej jedince v Dobročskom pralese dosahujú výšku takmer 60 m.
Druhovo najbohatším rodom sú borovice, z ktorých rastú na Slovensku tri základné druhy. Najčastejšia a súčasne najskromnejšia v nárokoch na živiny a fyzikálne vlastnosti pôdy je borovica lesná (Pinus sylvestris), ktorá ako jediná dokáže stabilizovať svojím koreňovým systémom viate piesky Záhoria (150 – 200 m n. m.) a prirodzene sa vyskytuje v siedmich lesných vegetačných stupňoch. Borovica horská – kosodrevina (Pinus mugo) je výnimočná, nestromovitá drevina, ktorá plní nenahraditeľnú protieróznu a protilavínovú funkciu v nadmorských výškach 1 200 – 1 800 m n. m. Na Slovensku vytvára samostatný vegetačný stupeň – pásmo kosodreviny. V týchto podmienkach ako jediná dorastá do stromovitých rozmerov (20 – 25 m) vzácna a chránená borovica limbová – limba (Pinus cembra). Jediný pôvodný ihličnan s opadavými ihlicami na našom území je smrekovec opadavý (Larix decidua). Má zaujímavú kresbu dreva, dobre odoláva drsnej klíme a z našich ihličnatých drevín má najvyššie nároky na svetlo. Na karbonátových horninách rastie chránený tis obyčajný (Taxus baccata), ktorý má na Slovensku najväčší prirodzený výskyt v strednej Európe, keď v oblasti Harmanca (Veľká Fatra) rastie rozptýlene až na 300 000 jedincov. Najbližším príbuzným ihličnanov je vzácny relikt – ker chvojník dvojklasový (Ephedra distachya), dorastajúci do výšky 15 – 30 cm. Prirodzene rastie iba v jednej lokalite, v Čenkovskej lesostepi, ktorá sa považuje za jeho najsevernejší výskyt v Európe.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Ivana Sarvašová, Ivan Lukáčik
Arborétum Borová hora
TU vo Zvolene
Foto Ivana Sarvašová
