Od polovice 16. storočia sa na západnom Slovensku začali usádzať habáni, ktorí svojou remeselníckou činnosťou, najmä keramikárstvom, vryli hlbokú, dodnes trvajúcu stopu.
Habáni sa vynorili začiatkom 16. storočia vo Švajčiarsku ako nábožensko-sociálne hnutie. Reformátorské vystúpenie Martina Luthera s kritikou cirkvi a jej vnútorných pomerov vyvolalo v tábore reformácie aj záporné ohlasy. Išlo najmä o stúpencov reformácie, ktorí ju chceli doviesť do konca, a to po stránke duchovnej aj sociálnej. Predstavovali radikálne krídlo reformácie.
Morava – dočasné útočisko
Kvôli ich radikalizmu ich vyháňali z materských krajín a v roku 1525 po verejnej dišpute v Zürichu museli opustiť aj Švajčiarsko. V roku 1526 sa uchýlili na južnú Moravu, kde im vyšiel v ústrety Linhard z Lichtensteinu. Usadili sa na jeho panstve v Mikulove a jeho najbližšom okolí.
V nových domovoch vytvárali skupiny s počtom 30 až 50 rodín, ktoré žili podľa prísne stanovených pravidiel. Stavali si dlhé domy, ktoré sa nazývali Haushaben, podľa čoho ich domáce obyvateľstvo začalo volať habáni (Haushaben = Haus haben, t. j. mať domov). Toto pomenovanie síce považovali prisťahovalci za hanlivé a bránili sa mu, ale nič si nepomohli, zostalo im. V súčasnosti sa vníma v neutrálnej podobe, dokonca predstavuje druh kvality, ktorý je známy najmä zo spojenia habánska keramika alebo habánske umenie.
Šikovní remeselníci
Habáni v pôvodnej vlasti, ale aj na Morave a neskôr na západnom Slovensku, predstavovali vysoko usporiadanú komunitu s prísnym dodržiavaním poriadku. Ich zásady sa im vrátili v celkovej prosperite a v porovnaní s ostatným obyvateľstvom aj v hmotnom blahobyte. Ten vyplýval najmä z predaja výrobkov zručných remeselníkov, pričom z predaja mala nadštandardné zisky aj vrchnosť, na území ktorej žili. Habáni ovládali početné remeslá, vynikali najmä vo vinohradníctve, hrnčiarstve, súkenníctve či lekárnictve. Pravdepodobne najsilnejší pozitívny ohlas si získala habánska keramika. Pod týmto označením nateraz rozumieme rôzne ozdobné, ale tiež úžitkové predmety. Samostatnú skupinu výrobkov predstavovali prevažne trojrozmerné, pekne tvarované a glazované kachlice na keramické kachle.
Habánska keramika je známa najmä svojimi tvarmi a maľbou. Používané keramické glazúry sú zlúčeniny oxidov kovu a sklárskych pieskov. Jednotlivé glazúry sa v práškovej forme miešajú s vodou. Habáni používali modrú, žltú, bielu a zelenú podkladovú glazúru. V dekoroch prevažovali žltá, zelená, fialová a modrá. Čierna bola farbou kontúry. Červená farba bola pre habánov farbou smrti, preto ju nepoužívali. V ornamentálnych prvkoch spočiatku uplatňovali len rastlinné motívy. V prejave pokory sa neodvážili zobrazovať na predmetoch bežnej spotreby človeka.
Keramikársky kumšt
V súvislosti s habánskou keramikou sa často stretávame s termínmi majolika a fajansa. Tieto termíny sa striedavo používajú na druh keramiky, ktorá vznikla v starovekej Mezopotámii v čase asi 2 000 rokov pred n. l. Pre majoliku i fajansu je charakteristická olovnato-zinočná glazúra. Olovo sa do glazúry pridáva vo forme jemno podrveného minerálu galenit (PbO, u nás sa vyskytuje najmä v Banskej Štiavnici), ktorý slúži ako tavivo, zatiaľ čo cín, pridávaný vo forme cínovca (SnO2) má v glazúre funkciu kaliva (vytvrdzuje a kalí glazúru na bielo). Takúto keramiku v Európe začali vyrábať v 13. storočí Arabi na Pyrenejskom polostrove, odkiaľ sa jej výroba postupne šírila po celej Európe.
Mauri zo Španielska vyvážali keramické výrobky cez prístav Malorka (vyslovuje sa Majorka), podľa ktorého dostali pomenovanie majolika. Z Malorky sa výroba keramiky dostala do celej Európy, pričom centrom výroby jemnej keramiky bolo mesto Faenza pri Bologni. Podľa tohto miesta výroby keramické výrobky dostali označenie fajansa. Z technologického hľadiska medzi týmito dvoma typmi keramickej výroby nie sú podstatné rozdiely. No postupom času sa uvedeným termínom začali pripisovať rozličné významy. Zatiaľ čo pre keramiku s farebným črepom a nepriehľadnou glazúrou sa súčasne, aj keď nejednoznačne, používa označenie majolika, pod fajansou prevažne rozumieme keramiku so svetlým vápenatým črepom a bielou krycou glazúrou.
Kým napríkad v Nemecku majoliku vyrábali koncentrovane v dielňach (manufaktúrach), na Morave a neskôr aj na západnom Slovensku sa vďaka habánom výroba preniesla do rodín. Výrobcovia si prísne strážili výrobné tajomstvá, akými bol druh a miesto získavania surovín, ich vzájomný pomer pred vstupom do samotného procesu výroby keramického cesta,…
Pokračovanie článku si môžete prečítať v májovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
prof. RNDr. Dušan Hovorka, DrSc.
Foto archív, www.keramikahaban.sk
