Fosílie anatomicky moderných ľudí druhu Homo sapiens, sapientov, odhaľujú priebeh evolúcie k aktuálnemu tvaru mozgu.
Mozog ako hlavný orgán centrálnej nervovej sústavy zosobňuje jadro toho, čo voláme ľudskosť. Hardvérovo i softvérovo. Nečudo, že jeho evolúcia je v centre pozornosti nielen paleoantropológov a neurobiológov, ale aj spoločenskovedných bádateľov.Našťastie je tu previazanosť. Evolúcia lebky vplýva na evolúciu mozgu a tá zasa vplýva na evolúciu lebky. Vďaka tomu predsa len získavame viac informácií ako hrubé kvantitatívne poznatky o objeme či kubatúre mozgovne. A odvodene o objeme a tvare mozgu toho-ktorého druhu pračloveka. Pribúdajú aj poznatky o stavbe mozgu ako celku i jeho jednotlivých častí. Ak k tomu pripočítame nálezový kontext predmetnej fosílie, teda či ju sprevádzajú nástroje a iné artefakty, tak sa lepšie vytvorí úsudok o mentálnych schopnostiach príslušného pračloveka, hoci neraz ide o úsudok poznačený nepresnosťami, nejasnosťami a neúplnosťou fosílneho i archeologického záznamu. Nič lepšie však, žiaľ, zatiaľ nemáme.
Naše prvé hlavy
Evolučná história nášho biologického druhu, človeka rozumného, čiže Homo sapiens (odvodene sapient), v súčasnosti siaha k nálezom fosílií v marockom Džebel Irhúd (Quark 7/2017). Datujú sa do doby pred zhruba 300-tisíc rokmi. Tamojšie lebky spolu s lebkami z juhoafrického Florisbadu spred 260-tisíc rokov a etiópskeho Omo Kibiš spred 195-tisíc rokov tvoria základ poznatkov o úvodných fázach evolúcie sapientov. Tie sa podľa všetkého odohrávali výučne na čiernom kontinente, takže sme vlastne všetci pôvodom Afričania. Spomenuté najstaršie známe lebky sapientov majú tvárovú časť i čeľuste so zubami, ktoré vyzerajú anatomicky dosť moderne. Tvar ich mozgovne je však podobne šírkovo sploštený a dĺžkovo pretiahnutý dozadu ako pri archaickejších druhoch z ľudského rodu Homo, najmä človeku vzpriamenom (Homo erectus) a z neho odvodených druhoch vrátane človeka neandertálskeho (Homo neanderthalensis), neandertálcov. Lebky súčasných sapientov sa však v porovnaní s nimi vyznačujú guľovitou mozgovňou a ešte menšou a jemnejšie stavanou tvárou.
Praľudia v cétečku
Simon Neubauer, Jean-Jacques Hublin a Philipp Gunz pôsobia v Ústave Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku. (Verejne financovaný systém ústavov pre základný výskum v jednotlivých vedných odboroch, ktorý nesie meno zakladateľa kvantovej fyziky, je azda najbližšia analógia našej SAV z výskumných systémov v Nemecku – pozn. autora.) Rozhodli sa, že sústredia všetky informácie o mozgovniach archaických ľudských druhov, skorých sapientov i terajších ľudí, aby vniesli viac svetla do otázky, ako a kedy sme dospeli k nášmu terajšiemu mozgu. Získané výsledky uverejnili vo vedeckom časopise Science Advances. Pomocou počítačovej tomografie (dobre známe cétečko) získali mikroskeny predmetných fosílií, ktoré im umožnili vytvoriť virtuálne odtlačky vnútorných stien mozgovní. Označujú sa ako virtuálne endokasty, čiže vnútorné odliatky, a dobre ukazujú veľkosť a tvar predmetného mozgu. Tieto virtuálne odliatky analyzovali najmodernejšími metódami. Porovnaním jednotlivých ľudských druhov tak chceli dospieť k lepšej predstave o sformovaní nášho mozgu.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Podľa Science Advances a komuniké MaxPlanck-Institute for Evolutionary Anthropology spracoval Zdeněk Urban
