Pavúky a niektoré ďalšie osemnohé článkonožce zo skupiny pavúkovcov patria medzi evolučne najúspešnejšie bezstavovce. Usídlili sa na súši podobne ako hmyz, ale zatiaľ čo ten neskôr vzlietol na oblohu, územčisté pavúky ostali verné životu pri zemi.
Pavúka síce pozná každý, skúste však do jednej vety zhrnúť to, čo pavúka robí pavúkom. Laická definícia pavúka hovorí niečo o chlpatých potvorách s príliš veľkým počtom nôh na to, aby sa im dalo dôverovať. Jej učenejšia verzia považuje za pavúka akéhokoľvek suchozemského článkonožca so štyrmi pármi končatín. Ani jedna z týchto poučiek nevystihuje podstatu. Občas sa totiž stretneme s tvormi, ktoré sa na pavúky ponášajú, ale nepatria medzi ne.
Osem končatín
Pavúky sú iba jednou, aj keď druhovo neobyčajne bohatou, skupinou článkonožcov (Arthropoda), ktorú označujeme termínom pavúkovce (Arachnida). Takže každý pavúk je pavúkovec, ale nie každý pavúkovec je pavúk. Medzi pavúkovce patria okrem iného tak bizarne nazvané skupiny ako hmatonožce, solifúgy, tartaridy a amblypygy, ale aj známejšie kosce či šťúry. Pavúkovce sú primárne suchozemské tvory s telom rozdeleným na obvykle jasne rozlíšený predný a zadný telový oddiel. Počet kráčavých nôh je pri každom súčasnom pavúkovcovi rovnaký – je to osem končatín. Niektoré skupiny však majú neobyčajne predĺžené hmatové končatiny, tzv. pedipalpy, takže sa môže zdať, že končatín majú až desať. Laik si jednotlivých zástupcov pavúkovcov poľahky zamení, pretože telový plán všetkých skupín je pozoruhodne konzervatívny. Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že všetka osemnohá háveď je jedna fajta, medzi jednotlivými zástupcami však sú významné rozdiely. Pedipalpy sú premenené na klepetá pri šťúroch aj šťúrikoch, ale iba šťúry majú zadoček predĺžený do akéhosi chvosta s jedovým bodcom. Podobný chvost majú aj šťúrovky a hmatonožce, ale bez jedu, pričom tie druhé ním dokážu poriadne švihnúť a navyše majú aj robustné pedipalpy. Tie najväčšie ústroje na uchmatnutie koristi nájdeme pri solifúgach, zatiaľ čo kosce ich majú veľmi jemné. Väčšina pavúkovcov predstavuje suchozemských predátorov, len šťúriky sú neškodní jedáci celulózy. Roztoče sa zase prispôsobili na najrôznejšie životné stratégie vrátane parazitického spôsobu obživy.
Najstarší slovenský pavúkovec
Takmer všetky doteraz prežívajúce skupiny pavúkovcov boli na Zemi prítomné už v karbóne, teda asi pred 315 miliónmi rokov. Okrem nich však existovalo aj niekoľko ďalších, teraz už vyhynutých skupín, ktorých zástupcovia sa dajú s pavúkmi pomýliť. Najbežnejšími karbónskymi pavúkovcami boli trigonotarbidy. Na rozdiel od pravých pavúkov nemali jednotlivé články zadnej časti tela zrastené do jednoliateho celku a prednú časť tela im kryl pevný pancier. Zadná časť tela bola pomerne mäkká a pri jej fosilizácii sa často stalo, že hranice článkovania z brušnej strany sa zachovali spolu s tými z chrbtovej na tej istej ploche. Tento efekt je možné pozorovať aj na dosiaľ jedinom fosílnom náleze trigonotarbida zo Slovenska.
Predmetná skamenelina pochádza z okolia Dobšinej z hornín starých asi 310 miliónov rokov. Okrem toho, že ide o najstaršieho známeho takpovediac slovenského pavúkovca, ide aj o jediný fosílny nález pavúkovcov z nášho územia. Spomenutý slovenský prípad ukazuje, že fosílie pavúkovcov sú vo všeobecnosti pomerne zriedkavé. Poznáme však veľa dobre zachovaných pavúkov vďaka jantáru. Jantár je skamenená živica stromov, ktorá v sebe dokáže uchovať aj mäkké časti tela, ktoré by sa inak rozložili. Pri práci s pavúkmi z jantáru teda vedci pracujú s dokonale zachovaným materiálom. V prípade skamenelín z iných horninových prostredí však nemusí byť ich interpretácia taká jednoduchá. Práve naopak, niekedy dôjde k väčším či menším omylom tak, ako to ilustruje nasledovný príklad.
Najväčší, ktorý nebol
V roku 1980 bola z asi 300 miliónov rokov starých hornín Argentíny opísaná fosília, ktorá s dĺžkou tela 34 cm a odhadovaným rozpätím končatín 50 cm mala predstavovať najväčšieho pavúka všetkých čias. Skamenelina dostala príznačné meno Megarachne, teda obrovský pavúk. Svetové múzeá si rýchlo zadovážili odliatky pozoruhodnej fosílie a zakomponovali ich do svojich expozícií.
Pavúkovce sa po osvojení si života na suchej zemi vyvinuli do ohromného množstva foriem. Predstavujú dôležitú zložku suchozemských ekosystémov a bez nich by bolo zle.
Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 06/2018.Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Mgr. Matúš Hyžný, PhD.
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Fotky a ilustrácie autor
