Morské sedimenty ukázali nečakane skorý lokálny návrat foriem života a ekosystémov po dopade planétky, ktorý pred 66 miliónmi rokov vyhubil veľké dinosaury.
Dinosaury, najväčšie bylinožravé i mäsožravé tvory, aké kedy kráčali po zemskej súši, zaujali aspoň načas vari každého. Atraktívny je aj ich zánik, zásah kozmického osudu: dopad planétky. Výsledné zmeny prostredia odstránili zo scény nielen veľké dinosaury, ale aj ďalšie veľké plazy, morské i lietajúce. Dôraz je tu na slovo veľké. Menšie dinosaury totiž ešte vždy žijú s nami, dokonca ich aj jeme! Dávno pred katastrofou sa totiž z niektorých vyvinuli vtáky.
Smola – ako pre koho
Katastrofa sa odohrala na konci druhohôr. Keď hľadači ropy odvodili z anomálií magnetizmu a tiaže pod polkilometrom sedimentov pri severozápadnom okraji Yucatánu prítomnosť 190-kilometrového krátera z tej doby, prevládol záver, že ho vyhĺbil dopad 10- až 15-kilometrového vesmírneho telesa, najpravdepodobnejšie planétky. Na katastrofe sa mohla podieľať sopečná činnosť vyvolaná dopadom či náhodne súbežná. Veľké dinosaury prosto mali smolu. A nielen ony… Katastrofa vyhubila vyše troch štvrtín dobových druhov organizmov. Pri podobných skorších javoch v období praveku sa skóre vyšplhalo nad 90 percent. Čo bolo nešťastie pre dinosaury, to bolo šťastie pre cicavce. Prví známi zástupcovia tejto našej triedy stavovcov sa vyvinuli krátko po dinosauroch, pravdepodobne pred asi 230 miliónmi rokov. Lenže potom vyše 160 miliónov rokov žili viac-menej v tieni dinosaurov ako malé, zväčša nočné formy. Zánik veľkých dinosaurov uvoľnil cestu prudkému rozvoju cicavcov. Väčšina ich skupín sa podľa genetikov vyvinula milióny rokov predtým. Po katastrofe zaplnili uvoľnené ekologické niky. A tak to zostalo: medzi väčšími životnými formami na Zemi totiž naďalej dominujú. Katastrofa na hraniciach polostrova Yucatán však mala aj iné, nielen cicavcocentrické biopozitívum.
Rýchla obnova
Sedimenty z dna plytkého mora, kde leží polovica krátera pri pobrežnom meste Chicxulúb, skúmali 38 vedci z 12 krajín. Viedol ich Christopher Lowery z Texaskej univerzity v Austine (USA). Výsledky opísali v časopise Nature. Predmetné sedimenty sú dôkazom života približne 200-tisíc rokov po dopade. Ukázali, že život sa na miesto dopadu vrátil veľmi rýchlo. Inde v Mexickom zálive a severnom Atlantiku to trvalo až 300-tisíc rokov, paradoxne oveľa dlhšie ako v oblastiach sveta, ktoré ležali ešte ďalej od Chicxulúbskeho krátera. Predpokladalo sa, že biologickej obnove v kráteri a jeho okolí dlho bránili toxické vplyvy, najmä ťažkých kovov. Lenže zastúpenie jednobunkových dierkavcov a vápnikového nanoplanktónu, stopy biologickej aktivity – ako chodbičky v horninách dna – a obsahy istých chemických prvkov svedčia o tom, že jednoduché formy morského života sa v kráteri pevne usídlili už za necelé desaťročie po dopade a rozmanitý a biologicky vysoko produktívny ekosystém sa tam obnovil po asi 30-tisíc rokoch. V 85-kilometrovom kráteri na dne Chesapeakského zálivu pri pobreží štátu Virgínia (USA) spred asi 35 miliónov rokov však vznikla po dopade 4 000-ročná mŕtva zóna. A ekosystém sa tam obnovil až po takmer 1 milióne rokov.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Zdeněk Urban
