Na území Slovenska sa v súčasnosti nenachádza činná sopka. Vyhasnutých sopiek je však požehnane, ale mnoho z nich vystupuje iba v podobe zvetraných zvyškov pôvodných sopiek, iné sú zasa ukryté hlboko pod sedimentmi Podunajskej kotliny.
Kaldera, Poľany
Sopečná aktivita na Slovensku trvala milióny rokov, mladšie sopky vznikali na mieste starších po ich kolapse či vyhasnutí. Preto povedať nejaké konkrétne číslo o počte sopiek by bolo problematické, ak nie rovno vedecky nečestné.
Dajú sa však vytýčiť konkrétne oblasti sopečnej aktivity. Najsilnejšia sopečná činnosť na Slovensku sa začala približne pred 16 miliónmi rokov. Jej stopy sa v podobe tzv. slovenských neovulkanitov nachádzajú hlavne v dvoch oblastiach: stredné až južné Slovensko a východné Slovensko.
Stredné Slovensko
Neovulkanity stredného Slovenska sa vyskytujú najmä v okolí Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice, čomu táto oblasť vďačí za to, že bola Kuvajtom stredoveku. (Napríklad aj Kolumbove lode sa obíjali meďou vyťaženou v okolí Banskej Bystrice.) Najznámejšou a najlepšie zachovanou sopkou v tejto lokalite je Poľana. Nachádzajú sa tu však aj zvyšky iných sopiek vrátane najväčšieho stredoeurópskeho vulkánu – Štiavnického stratovulkánu (stratum v latinčine znamená vrstva, vulkán tvoria striedajúce sa vrstvy lávových prúdov a sopečného popola), ktorý dosahoval výšku až 4 000 metrov! Miestami sú zvyšky sopiek pred našimi zrakmi dobre ukryté – v okolí Brezna ostalo po pôvodne rozsiahlom sopečnom komplexe len niekoľko drobučkých výskytov neovulkanitov, zatiaľ čo v Podunajskej kotline sú pozostatky neovulkanitov pochované hlboko pod jej sedimentárnou výplňou, štrkopieskami.
Východné Slovensko
Na východnom Slovensku je situácia úplne opačná – zvyšky sopiek sa neskrývajú. Naopak, hrdo sa týčia nad okolitú krajinu, usporiadané do reťazcov dvoch sopečných pohorí: Slanských vrchov a Vihorlatu. Pri troche zjednodušenia sa dá povedať, že každý vrch týchto pohorí predstavuje zvyšok sopky – v Slanských vrchoch napríklad stratovulkány Bogota, Strechový vrch, Makovica či Zlatá Baňa, zatiaľ čo vo Vihorlate stoja za zmienku stratovulkány Kyjov, Vihorlat, Morské oko alebo Popriečny.
Postupné umieranie divokej vulkanickej činnosti na Slovensku začalo pred 8 až 7 miliónmi rokov. Na rozdiel od mohutných sopiek predošlej fázy vznikali len neveľké vulkániky s neporovnateľne menším rozsahom. Toto umieranie však trvalo pomerne dlho a posledné výdychy vulkanickej činnosti odzneli takpovediac v geologickom včerajšku. Medzi rozsiahlejšie prejavy mladej sopečnej činnosti patrí cerovská bazaltová formácia v Cerovej vrchovine s vekový rozsahom asi 5 až 1 miliónov rokov. Suverénne najmladšou sopkou je však maličký Pútikov vŕšok, ktorého lávový prúd sa vylial na štrkovité terasy Hrona 10 200 rokov pred n. l. To, či Pútikov vŕšok predstavuje náhrobný kameň sopečnej aktivity na Slovensku alebo nám v budúcnosti ešte hrozia jej posledné výdychy, je predmetom vedeckých diskusií a výskumov. Jedno je isté – intenzita i frekvencia sopečnej činnosti sa za posledné milióny rokov neustále znižuje. Ak teda k nejakej sopečnej činnosti v budúcnosti dôjde, pravdepodobne sa tak neudeje za našich životov a zrejme nebude priveľmi rozsiahla.
Mgr. Juraj Littva
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
