Aká je budúcnosť Zimného prístavu?

Zimný prístav patrí k jedným z posledných ucelených industriálnych areálov, ktoré dokladujú priemyselný rozvoj Bratislavy. Ide o územie, ktoré vznikalo na prelome 19. a 20. storočia. O budúcnosti kedysi jedného z najväčších riečnych prístavov v strednej Európe sa vedie diskusia.

Blízkosť Dunaja prirodzene súvisela so vznikom priemyselnej zóny v Bratislave na ľavom brehu rieky. Na rozdiel od pravostranného ľavostranné nábrežie prešlo koncom 19. storočia, počas regulácie Dunaja, zásadnou zmenou. Regulácia brehu umožnila rozvoj prístavných plôch i výstavbu prvého pevného mosta cez Dunaj v Bratislave – Mosta Františka Jozefa (v súčasnosti je napriek nedávnej rekonštrukcii známy ako Starý most). Neskôr umožnila i výstavbu prístavnej časti nazývanej Zimný prístav na území medzi terajším mostom Apollo a Prístavným mostom, ktorá poskytovala za nepriaznivého počasia priestor na kotvenie približne 250 lodí. Na také malé mesto, akým bol vtedajší Prešporok (menej než 100-tisíc obyvateľov), to bolo úctyhodné číslo.

Moderné dejiny
Prístav v Bratislave existoval od začiatku vzniku a rozvoja mesta. Moderné dejiny bratislavského prístavu môžeme označiť ako obdobie po regulácii Dunaja v druhej polovici 19. storočia, keď bol svedkom niekoľkých premien. Regulácia toku rieky na území mesta prebiehala v rokoch 1881 až 1886 podľa projektu talianskeho inžiniera Enea Graziosa Lanfranconiho. Hlavným zámerom bolo uchrániť mesto pred vysokou vodou. Upravili sa nábrežia, ktoré neskôr poskytli nové plochy pre rozvoj mesta. Od regulácie ubehlo viac ako 120 rokov a tieto roky sa niesli v znamení rozvoja a modernizácie prístavu.
Územie označované ako Zimný prístav patrilo v minulosti, a patrí aj v súčasnosti, medzi významné časti prístavu. Vzniklo na prelome 19. a 20. storočia v rokoch 1897 až 1907. Vybudovalo sa za účelom zimovania lodí a ako útočisko v období vysokej vody a ľadochodu.Na tento účel slúži doteraz. Začiatkom 20. storočia sa prístav stal dôležitou obchodnou aj lodnou križovatkou. Medzi základné služby prístavu patria preprava osôb a prekládka a skladovanie tovaru najrôznejšieho druhu. Územie Zimného prístavu je v súčasnosti vymedzené medzi mostom Apollo a Prístavným mostom, resp. nákupným centrom Eurovea spolu s budovou Tower 115 a nákladným prístavom Pálenisko. Zimný prístav pozostáva z dvoch vodných bazénov – južného a severného bazénu.

Národné kultúrne pamiatky
Medzi významné objekty na území Zimného prístavu patria viaceré národné kultúrne pamiatky (NKP). Je to napríklad prečerpávacia stanica postavená v rokoch 1904 až 1905 navrhnutá architektom Fridrichom Riedlom (vyhlásená za NKP v roku 2011). Ďalšou pamiatkou je Dom lodníkov postavený v roku 1942 podľa projektu Júliusa Lehockého vo funkcionalistickom štýle v tvare parníka (vyhlásený za NKP v roku 2008), ktorý slúžil ako ubytovňa pre lodníkov, ale nachádzala sa tam aj jedáleň, umožňujúca organizovať rôzne spoločensko-kultúrne podujatia. Lodný výťah z roku 1940 postavený nemeckou firmou Hitzler Regensburg vyhlásili za NKP v roku 2015. Ide o unikátny lanový, navijakový lodný výťah, slúžiaci v spodnej polohe pre údržbu lodí, v hornej pre účely väčších rekonštrukčných prác. V minulosti sa medzi odstavnými plochami výťahu a navijakmi nachádzal aj pojazdný žeriav. Žiaľ, pri bombardovaní v roku 1944 bol úplne zdevastovaný. Na lodnom výťahu je od roku 2014 umiestnený vlečný remorkér Šturec, vyhlásený za NKP v roku 2011, pre potreby rekonštrukcie a tvorby lodného múzea. K lodnému výťahu prislúcha aj lodná dielňa, ktorá svojou železobetónovou rámovou konštrukciou patrí k ukážkam súdobej priemyselnej architektúry polovice 20. storočia (vyhlásená za NKP v roku 2015).

Pýcha a pád
Bratislavský prístav patrí k našim najväčším vnútrozemským prístavom. Spolu s komárňanským prístavom patril v medzivojnovom období medzi najvýznamnejšie prístavy nachádzajúce sa na Dunaji. Zimný prístav je najstaršou dochovanou časťou starého bratislavského prístavu. Patrí k dôležitým dokumentom prístavnej infraštruktúry v Bratislave aj na Slovensku.
Počas 2. svetovej vojny sa v roku 1944 stal Zimný prístav spolu s rafinériou Apollo niekoľkokrát terčom leteckého bombardovania. Hlavným cieľom spojeneckých náletov bola najmä rafinéria a časti prístavu. Dôvodom pre bombardovanie bola snaha prekaziť zásobovanie armády Nemeckej ríše pohonnými látkami. V Zimnom prístave okrem južného a severného bazéna zasiahli bomby i budovy (Dom lodníkov, lodnú dielňu a sklady). Najväčšie škody utrpela Slovenská Dunajplavba pri nálete 16. júna 1944, keď prišla o väčšinu zakotvených lodí v prístave. Zničené objekty i loďstvo prešli rekonštrukciou a modernizáciou v rokoch 1945 až 1947. K zlatým časom medzi dvoma svetovými vojnami sa však už nepodarilo vrátiť.

Rozvoj, transformácia, potenciál

Územie Zimného prístavu sa dostáva do obliehania moderných developerských projektov, ktoré menia bývalú priemyselnú zónu Mlynské Nivy na modernú štvrť Bratislavy. Cena, ktorú môže Bratislava za túto modernú tvár mesta zaplatiť, môže byť vysoká a v súčasnosti si ju ešte ani nemusíme uvedomovať. Rozvoj nie je možné zastaviť, dá sa však regulovať. Mesto s prístavom rástlo, no od istého obdobia sa prístav s rozvojom mesta zmenšuje.
Oblasť Zimného prístavu definuje Územný plán hlavného mesta SR Bratislavy ako rozvojové územie. Aby sa tak stalo, museli by byť prístavné aktivity presunuté do inej polohy mesta. V takom prípade hovoríme o období niekoľkých desiatok rokov. V súčasnosti už však môžeme postupne hovoriť o tom, ako využívať potenciál, ktorý nám toto miesto prináša. V areáli sa nachádzajú národné kultúrne pamiatky, pre niektoré z nich sa čiastočne hľadá nové funkčné využitie, alebo sa už využívajú. Iné zostávajú nemým pozorovateľom plynutia času i toku Dunaja.

Rozvoj, transformácia i potenciál – tri základné pojmy, o ktorých začína prebiehať diskusia práve v spojitosti s prístavom v Bratislave. Zimný prístav vystihuje v jednej myšlienke významný taliansky architekt Renzo Piano: Nové využívanie existujúcich stavebných fondov je výnimočnou príležitosťou pre skutočnú kreativitu. Ak teraz architekt hľadá legitimitu vo svojej práci, musí ju nájsť práve v logickej konverzii a revitalizácii existujúcich objektov. O konverzii platí, že je celkovo náročnejšia než tvorba nových objektov, pretože ju príliš modifikujú existujúce štruktúry. Architekt sa stáva tvorcom nového, čo nemusí vždy znamenať práve hľadanie hodnôt súčasného. Pre mňa ako architekta sa stáva výzvou práve hľadanie hodnôt pôvodného s možnosťou vdýchnuť modernú myšlienku transformovaním starého pre účely nového funkčného využitia. 

Ing. arch. Ing. Martin Dubiny
Ústav konštrukcií v architektúre a inžinierskych stavieb
Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok
Fakulta architektúry STU v Bratislave