Charakter krajiny, ktorú vymodelovala rieka, možno vystihnúť aj autentickými umeleckými dielami. Jedinečným príkladom zdokumentovania územia v okolí najväčšej slovenskej rieky sú maľby rakúskeho maliara Thomasa Endera zo začiatku 60. rokov 19. storočia.
Mnohoraká tvárnosť a dynamika krajiny oslovujú človeka od nepamäti. Každá prírodná krajina je výsledkom dávnej geologickej minulosti, existencie a priestorovej konfigurácie pevnín a morí, pôsobenia geologických procesov, ako aj klimatických zmien. Súčasné územie nesie už výraznú pečať pôsobenia človeka v ňom. Rad pozorovaných zmien má do- časný charakter, iné sú, ak uvažujeme aj vo vzťahu k dĺžke života človeka, trvalé. Niekedy sme svedkami premeny krajiny priamo pred našimi očami doslova za pár minút, pričom jej nové kontúry mnohokrát nedokážeme predvídať. Dobrým príkladom sú zmeny vyvolané fluviálnymi procesmi, teda činnosťou vodných tokov. Každý tok má svoj životopis, svoj epický príbeh, ktorý sa premieta do príbehov ľudí a do príbehov ich výtvorov pri rieke. Vodný tok je najcitlivejší fenomén v krajine, zanecháva v nej svoju pečať a podáva informácie o tom, ako okolie rieky žije a aké procesy v tomto priestore prebiehajú. Často demonštruje silu prírody aj krehkosť človeka a jeho kultúry. Historické mapy a plány sú základným prameňom poznania vývoja riečnych korýt a ostatných foriem georeliéfu vytvoreného činnosťou vodných tokov od 17. storočia. Dôležité sú tiež dostupné údaje o katastrofických povodniach a škodách, ktoré vodné toky vo svojom okolí spôsobili.
Svedectvo krajinomaľby
Johan Thomas Ender (1793 – 1875) bol profesorom krajinomaľby na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. V roku 1863 bol hosťom baróna Eduarda Medňanského v kaštieli v Strážkach pri Spišskej Belej a učiteľom maľby jeho syna Ladislava, ktorý sa neskôr tiež stal známym maliarom. Pobyt na Spiši využil na tvorbu desiatok nádherných akvarelov tatranských štítov, plies a osád. Veľa cestoval po území súčasného Slovenska, ale aj Poľska, Ukrajiny a Maďarska. Práve vďaka Enderovi poznáme podobu slovenskej krajiny pred viac ako 100 rokmi, jej prírodné reálie, mnohé mestá, vidiek, hrady a kaštiele s kompozične vhodnými pohľadmi a unikátne od- pozorovanými detailmi. Kolekcia 219 Enderových akvarelov sa nachádza v zbierke rukopisov knižnice Maďarskej akadémie vied v Budapešti.
Rieka a jej okolie
Na viac ako 400 km dlhom toku Váhu nachádzame niekoľko odlišných typov riečnych krajín. Na hornom toku mala rieka charakter pomerne rýchlej horskej až podhorskej rieky, v 18. storočí miestami až s pôdorysnou vzorkou tzv. divočiaceho vodného toku. Pri prechode cez Veľkú a Malú Fatru vytvoril Váh prielomové doliny s úzkou nivou a dolinovými až zaklesnutými meandrami. V Liptovskej a Turčianskej kotline a na strednom toku aj v Považskom podolí mala rieka charakter migrujúceho toku s viacerými ramenami, štrkovými ostrovmi a sihoťami (štrkové ostrovy porastené vegetáciou). Relatívne vysokú energiu si Váh udržiaval aj na dolnom toku, hoci na Podunajskej nížine mal už charakter typického meandrujúceho toku s veľkými zákrutami, ale s jednotným hlavným korytom a s pomerne širokou riečnou nivou. Mnohé z foriem georeliéfu, ktoré počas svojej existencie Váh vytvoril, podobne ako iné vodné toky slovenskej krajiny, na viacerých miestach sprevádzajú hrady a kaštiele. Tie využívajú rôzne formy riekou vytvoreného georeliéfu, ako to dokumentujú aj obrazy Thomasa Endera. Na porovnanie niektorých krajinomalieb Thomasa Endera so súčasným stavom sme využili databázu fotografií slovenskej krajiny z portálu Hiking.sk.
Zatopené Ratkovo
Ide o zaujímavú maľbu už neexistujúceho miesta pri Váhu neďaleko Krpelian. Na širšom priestranstve v popredí obrazu sa kedysi nachádzala dedinka Ratkovo. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1489, vtedy patrila k hradnému panstvu Sklabiňa a rodine Révayovcov. Prvým zemanom bol Matej z Ratkova, ktorý získal majetok za vojenské zásluhy od kráľa Mateja Korvína. V roku 1620 tu boli iba tri domy. Obrovská povodeň na Váhu v auguste 1813 vtedajšie Ratkovo úplne zničila. Obyvatelia sa presťahovali pod neďaleké Hradisko pri Šútove na pravej strane doliny, kde si postavili nové drevenice. Súčasný obraz krajiny tejto časti Slovenska ovplyvnila výstavba Vodného diela Krpeľany, ktoré uviedli do prevádzky v roku 1957. Jeho súčasťou je aj elektráreň s troma nainštalovanými Kaplanovými turbínami s celkovým výkonom 24,75 MW. Priehrada vzdúva hladinu vody rieky Váh do výšky približne 10 m na 422,2 až 425,7 m n. m., čím vzniká nádrž s objemom približne 8,3 mil. m3 so zatopenou plochou 1,26 km2.
Liptovský Hrádok
Krajina v okolí hradu Liptovský Hrádok je dielom riečky Belej, pravostranného prítoku Váhu, ktorej koryto má niekoľko ramien a pomerne širokú nivu. Medzi ramenami sú štrkové lavice a ostrovy, často zmenené na sihote s vegetáciou. Z ramena Belej pod Skalkou je teraz jazierko s kaplnkou. Skalka (vľavo) tvorí časť Hradskej hory v Liptovskom Hrádku, ktorú oddelil Váh od masívu Nízkych Tatier. Hrad Liptovský Hrádok postavili v 14. storočí na obtočníku (obtočníky sú vyvýšeniny rôznych tvarov na nivách a v korytách slovenských riek) z dolomitu, ktorý Belá obtiekla. Renesančný kaštieľ pristavili k hradu začiatkom 17. storočia. Po požiari v roku 1803 obnovili len kaštieľ a hrad bol odvtedy v ruinách. Dielo skazy dokončila katastrofálna povodeň na Považí v lete roku 1813. Súčasťou hradu je v súčasnosti aj hotel. Plošina oddelená výrazným stupňom od nivy a koryta Belej patrí jej glacifluviálnemu kužeľu zo starších štvrtohôr.
Krajina pri Ružomberku
Mesto Ružomberok leží v západnej časti Liptovskej kotliny na hornom toku Váhu. Je situované na jeho riečnej nive, terasách a čiastočne aj na náplavových kužeľoch jeho prítokov (Revúca, Likavka). V centre maľby je nápadný vrch Mních (657 m n. m.) a v jeho blízkosti tečúci Váh, resp. jeho rameno. Mních výrazne vyčnieva z nivy Váhu. Je budovaný prevažne mezozoickými vápencami a dolomitmi. Vystupujú zo súvrství sedimentov vnútrokarpatského paleogénu Liptovskej kotliny. Nespornou zaujímavosťou je, že už v 60. rokoch 19. storočia existovala na strmom južnom odlesnenom svahu rozsiahla odlučná stena zosuvu. V rôznych zdrojoch sa uvádza, že zosuv vznikol v súvislosti s výstavbou košicko-bohumínskej železnice v 70. rokoch 19. storočia, keď došlo následkom odstrelov k porušeniam statiky svahu, prípadne že ide o starý kameňolom. Pravdepodobne však ide o starší potenciálny zosuv, ktorý bol pôvodne iniciovaný bočnou eróziou Váhu.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
Foto MAV v Budapešti
