Tohtoročný Svetový deň letectva a kozmonautiky, ktorý pripadá na 12. apríla, má pre Slovensko zvláštnu príchuť. Pred dvadsiatimi rokmi letel do vesmíru ako 385. pozemšťan Slovák Ivan Bella.
Bajkonur, 20. február 1999, 05:17:59 SEČ. Kilometer od štartovacej rampy sa chveje zem. Začína sa let kozmickej lode SOJUZ TM-29. Na palube je aj slovenský kozmonaut major (teraz už podplukovník) Ing. Ivan Bella.
Odrátanie z dlhu
Politicko-spoločenské zmeny koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia priniesli okrem iného aj zmeny hraníc, najmä v strednej a východnej Európe. Jedna vec však zostala – dlh Ruska ako nástupníckeho štátu po rozpade ZSSR voči krajinám bývalého tzv. ostbloku. Finančná situácia Ruska však v 90. rokoch vôbec nebola dobrá, a tak hrozilo veľké riziko, že sa štátny dlh voči Slovensku zmrazí a zablokuje. Ruská vláda ponúkla možnosti deblokácie dlhu formou produktov a služieb. Jedným z návrhov bolo poslať občana SR na orbitálny komplex Mir. Ruský dlh by sa tak znížil o 20 miliónov dolárov. Vláda SR na túto ponuku súhlasne prikývla, a tak sa koncom roku 1997 prihlásilo na post kozmonauta až 32 slovenských pilotov vojenských stíhačiek. Bolo to prirodzené, pretože pilot stíhacieho nadzvukového lietadla musí ovládať postupy vhodné aj pri lete do vesmíru, o správnej analýze a riešení mimoriadnej situácie, o rýchlom reakčnom čase ani nehovoriac. Na základe daných kritérií sa robil v materských vojenských útvaroch prihlásených adeptov prvý výber. Úspešní uchádzači absolvovali zdravotné testy v Leteckej vojenskej nemocnici v Košiciach. Súčasťou boli aj matematické testy vo výške 7 500 metrov pri extrémne nízkom tlaku a riedkom vzduchu. Kompletné výsledky zúžili výber na šiestich pilotov, ktorí ešte raz prešli zdravotnými testami, tentoraz však pod prísnym drobnohľadom ruských expertov. Sitom neprešli dvaja uchádzači, zostávajúci štyria kandidáti išli na záverečné testy do Centra prípravy kozmonautov J. A. Gagarina vo Hviezdnom mestečku neďaleko Moskvy. Od 23. marca 1998 sa na let do vesmíru pripravovali už len dvaja – mjr. Ing. Ivan Bella a pplk. Ing. Michal Fulier. I. Bella bol menovaný do hlavnej letovej posádky ako kozmonaut výskumník, M. Fulier sa stal kozmonautom výskumníkom záložnej letovej posádky.
Intenzívny rýchlokurz
Ruskí kozmonauti sa bežne pripravujú na let do vesmíru tri až päť rokov, Slovákom na prípravu muselo stačiť 11 mesiacov. Mali sme to ako veľmi intenzívny rýchlokurz, spomína I. Bella. Prvou bola všeobecná kozmická príprava, zameraná na teóriu lietania kozmických telies, kozmickú navigáciu, astronómiu, kozmickú medicínu a podobne. K tomu sa pridružilo obrovské množstvo technických predmetov, napríklad o konštrukcii transportnej lode či orbitálneho komplexu MIR. Aby to nebolo len suché sedenie v učebniach, všetko sa prekladalo špeciálnymi druhmi prípravy, objasnil zákulisie prípravy I. Bella. Išlo napríklad o nácvik lietania v beztiažovom stave, keď upravené štvormotorové lietadlo počas letu robí špeciálne manévre, a tak sa na necelých 30 sekúnd vytvorí beztiažový stav. Lahôdkou sú testy na centrifúge, kde sa dá os pôsobenia preťaženia nastavovať rôzne, napríklad aj negatívne preťaženie smerom do hlavy. Krútenie býva zväčša v sede a ide do hodnoty 3 G, ale skúša sa aj 8 G. Pri takom preťažení akoby ste mali na hlave vrece cementu. Ak ide o tlak na hruď, skúma sa, ako pracuje srdce. Občas síce môže buchnúť mimo rytmu, ale nie mimo presne stanovenej tolerancie, hovorí I. Bella.
Vesmír na Zemi
Podstatne horšie ako centrifúgy sú nácviky vo vestibulárnych kreslách, ktorých cieľom je pripraviť organizmus, pretože sa vie, že 90 až 95 % ľudí má sklony k takzvanej morskej chorobe. I. Bella opísal tento nácvik takto: Posadia vás do kresla, ktoré vyzerá ako zubárske, a točia vás v ňom okolo osi, pričom máte zatvorené oči. V rámci toho robíte rôzne pohyby hlavou – do strán alebo sa predkláňate. Do toho sa pridávajú aj ďalšie pohyby, napríklad sedadlo sa točí do jednej strany, hlava do protismeru. To vám tak rozhodí vestibulárny systém, že ani neviete, kde je sever. Keď som tam sedel prvý raz, vydržal som možno 2,5 minúty, tréningom som napokon zvládal aj dvadsaťminútové točenie. Od istého času výcviku dochádza k príprave už na konkrétnu misiu. V simulátoroch kozmickej lode sa nacvičujú hlavné fázy letu – štart, pripojenie k stanici či pristátie. Výcvik sa dokonca zameriava aj na prežitie niekoľkých dní v akýchkoľvek podmienkach, keby kozmonauti mali neočakávane pristáť v odľahlých končinách sveta. Na simulátore orbitálneho komplexu MIR sa zasa privyká na život v ňom, osvojuje sa priebeh experimentov a s nimi spojené pracovné postupy.
Prísna karanténa
Hlavná aj záložná letová kozmická posádka sa na kozmodróm Bajkonur presunula 15. februára 1999. Let z Moskvy absolvovali z bezpečnostných dôvodov obe posádky v dvoch lietadlách – v prípade havárie jedného z lietadiel by tak jedna posádka ostala pripravená na štart. Na druhý deň obe posádky po prvý raz videli samotnú kozmickú loď Sojuz TM-29, keďže všetok predchádzajúci výcvik bol v simulátoroch vo Hviezdnom mestečku. V montážnej hale MIK (montažnyj ispitateľnyj korpus) vykonali kozmonauti oboch posádok záverečnú kontrolu kozmickej lode pripravenej na pripojenie k nosiču. Deň pred letom padlo definitívne rozhodnutie, ktorá posádka poletí do vesmíru, hoci na 95 % to bolo jasné už v auguste 1998. Vzápätí sa uskutočnila tlačová konferencia, pričom obe posádky – letová, aj záložná – boli z bezpečnostných a zdravotných dôvodov oddelené od novinárov a hostí bezpečnostným sklom. Obe posádky boli už od svojho príletu na Bajkonur v pomerne prísnej predletovej karanténe, dokonca všetci pracovníci kozmodrómu a rodinní príslušníci, ktorí s nimi prichádzali do styku, museli prejsť lekárskym vyšetrením, prípadne nosili na tvári rúško.
Ruské tradície
Keďže v ruskej kozmonautike majú veľký význam rôzne tradície, podstúpiť ich museli aj naši kozmonauti. Je to istý paradox, že aj v modernej oblasti, akou je lietanie do vesmíru, majú svoje nezastupiteľné miesto rituály. Nikto si však nedovolí tieto rituály porušiť, hoci je ich veľa a väčšina z nich sa traduje už od Gagarina, hovorí I. Bella. Všetko sa začína pár dní pred štartom, keď sa z montážnej budovy MIK vyváža na rampu nosná raketa. Na tomto rituáli sa už tradične zúčastňujú všetci zamestnanci kozmodrómu, rodinní príslušníci kozmonautov – len členovia samotných posádok tam majú zákaz vstupu. Večer pred štartom si obe posádky musia v kinosále hotela Kosmonavt pozrieť sovietsky film Zlaté slnko v pustine, hoci nijako nesúvisí s kozmonautikou – je o akomsi červenoarmejcovi. Zrejme ho premietli Gagarinovi, a tak sa to stalo tradíciou, myslí si I. Bella. V deň štartu sa pred odchodom z izby všetci v miestnosti na minútku v tichosti posadia, aby neodišlo šťastie. Ak nie je miesto, tak sa sadá aj na zem či jeden na druhého. Je jedno, kto tam má akú funkciu, týka sa to generálov, ministrov, všetkých, hovorí Ivan Bella. Keď potom kozmonauti opúšťajú hotelovú izbu, musia sa podpísať fixkou na dvere. Pri východe z hotela vždy čaká pravoslávny kňaz, ktorý kozmonautov posvätí, do toho hrá pesnička Zelená tráva na dvore. Čo na tom, že I. Bella letel vo februári, keď na Bajkonure bolo asi meter snehu… Vždy tá istá pesnička, či sa letí v lete alebo v zime, dodáva I. Bella.
Hodiny pred štartom
Pred letom spali členovia posádky len päť a pol hodiny, od 18. hodiny miestneho času (14. hodiny SEČ) do 23:30 h. Zostávajúcich deväť hodín pred štartom zaplnili posledné lekárske prehliadky, raňajky, presun na štartovací komplex a následné bezprostredné prípravy na štart. Z hotela odviezol autobus kozmonautov do haly MIK, kde sa s pomocou špecialistov obliekli do skafandrov šitých na mieru. Ide o ľahké skafandre určené na ochranu v prípade straty tlaku v kabíne kozmickej lode na obežnej dráhe. Potom každý kozmonaut so svojím skafandrom prejde skúškou, ktorá potvrdí, či je skafander tlakotesný a ochráni kozmonauta v prípade mimoriadnej situácie. Po tejto skúške kozmonauti posledný raz pred štartom predstúpia pred médiá a potom ich autobus dopraví k štartovacej rampe. Po ceste sa však musí absolvovať ešte jedna, posledná tradícia. Niekoľko sto metrov pred rampou autobus zastaví, kozmonauti si otvoria skafandre a vykonajú malú potrebu na pravé zadné koleso autobusu. Je to inak celkom praktická vec, lebo ďalšia možnosť ísť na WC príde až po nejakých siedmich hodinách, hodnotí zvláštnu tradíciu I. Bella.
Zašnurovanie a utesnenie skafandra je však už len v plnej réžii kozmonautov… Pred raketou podá posádka predsedovi štátnej komisie pre kozmické lety hlásenie o pripravenosti na let. Každý kozmonaut drží v ruke sivú skrinku – a prenosný ventilátor, pretože skafandre musia byť nonstop pripojené na zdroj vzduchu, ktorý slúži na ich ventiláciu. Posádka sa do rakety usádza asi tri hodiny pred štartom. Výťah vyvezie posádku k vrcholku 52 m vysokej nosnej rakety Sojuz U. Kozmonauti začnú kontrolovať všetky systémy, aby sa eliminovali prípadné chyby. Posledných pár minút pred štartom je však v kabíne už pokoj, kozmonauti cez slúchadlá počúvajú ich obľúbenú hudbu. Keďže je v kabíne málo miesta, sedia v tzv. embryonálnej polohe – päty takmer až pod zadkom, kolená na hrudi, ruky pri tele, pričom sa takmer dotýkajú ramenami toho druhého. Po dvoch hodinách je to utrpenie, musíte ich však vydržať aspoň sedem. Potom sa konečne môžete odpútať, hovorí I. Bella. To sú už však vo vesmíre.
Zažiganie!
Štart sa rýchlo približuje. Hlásateľ informuje, že bola vyhlásená minútová pohotovosť. Potom zaznie Prošla komanda! Pusk! Zažiganie! Jesť zapusk dvigateľnych ustanovok! Vydaný povel! Štart! Zážih! Zapli sa pohonné jednotky! Spod štartovacej rampy vytryskli mračná spálených plynov, zem sa zatriasla, za ohlušujúceho burácania raketových motorov sa na rampe odklopil nosný prstenec, posledná opora, ktorá spája nosnú raketu so Zemou, a kozmická loď sa odpútala od zeme. Je 20. február 1999, 7 hodín, 17 minút a 59 sekúnd moskovského času. Medzinárodný let č. 208 kozmickej lode Sojuz TM-29, ktorej posádku tvoria veliteľ Viktor Michailovič Afanasjev z Ruska, francúzsky palubný inžinier Jean-Pierre Haigneré a slovenský kozmonaut výskumník Ivan Bella, sa začína.
Hlavným cieľom letu bola výmena stálej posádky na orbitálnom komplexe Mir. Okrem toho bolo potrebné vymeniť kozmickú loď Sojuz TM-28 za čerstvú loď Sojuz TM-29. Po pol minúte od štartu riadiace stredisko ohlásilo, že štart sa podaril a let prebieha normálne. Od zapálenia štartovacích motorov do oddelenia posledného 3. stupňa nosnej rakety Sojuz U ubehlo 526 sekúnd. Vtedy kozmická loď dosiahla orbitu vo výške 220 km a opustila zemskú atmosféru. Silu, ktorú vyvinuli motory I. a II. stupňa nosiča, kozmonauti vnímali ako preťaženie cca 3,5 G. Štart prebieha v plne automatickom režime, ale to neznamená, že kozmonauti majú pohov. Každý zodpovedá za svoju oblasť prístrojov a ovládačov. Má pred sebou itinerár a v každom zlomku sekundy musí sledovať, či všetko prebieha, ako má. Keď nastane nesúlad, musí zasahovať ručne, opisuje kľúčové okamihy letu I. Bella. Po opustení zemskej atmosféry je prvoradou úlohou posádky opäť preveriť všetky palubné systémy a až potom, po približne dvoch hodinách, si môžu vyzliecť skafandre, urobiť si pohodlie a najesť sa.
Bolesti hlavy
Cesta na stanicu Mir trvala dva dni. Organizmus kozmonautov sa musí vyrovnať s absenciou gravitácie, čo nastáva tesne po vzlete, keď sa odpojí posledný tretí stupeň nosnej rakety. Je to vo výške okolo 200 až 220 km, necelých deväť minút po štarte. Beztiažový stav nastane veľmi prudko, intenzívne, až šokovo, pretože pri zrýchlení rakety vás to neustále tlačí do kresla. Telo je stlačené ako tenisová loptička a zrazu má človek pocit, že vystrelí zo sedačky. Nastane absolútne ticho a v zlomku sekundy sa vám zdá, akoby vás otočili dolu hlavou, opisuje situáciu I. Bella. Jeho adaptácia bola spojená s veľkými bolesťami hlavy. Spôsobilo ich prerozdelenie tekutín v organizme. Ľudské telo obsahuje na Zemi viac vody, než potrebuje vo vesmíre. Vďaka gravitácii je v organizme rozdelená rovnomerne. V beztiažovom stave pružnosť svalov tekutinu vytláča hore a človek má pocit, že mu praskne hlava. K orbitálnemu komplexu Mir sa posádka Sojuzu TM-29 priblížila 22. februára 1999. Obe telesá sa vo výške 350 kilometrov nad Zemou spájali v rovnakej rýchlosti, akou sa pohybovali po obežnej dráhe, teda asi 28-tisíc km/h, čo je prvá kozmická rýchlosť. Pri zbližovaní sedem metrov dlhej a viac ako sedem ton vážiacej dopravnej lode so 130-tonovým Mirom mohli mať telesá vzájomnú rýchlosť najviac 10 cm/s.
Orbitálny komplex Mir
K spojeniu došlo nad oblasťou Južného Uralu. O 6:37 SEČ došlo k spojeniu a o 30 minút nato sa obe posádky privítali. Ako prvý vplával do Miru I. Bella so slovenskou vlajočkou, za ním nasledoval Haigneré, ktorý priniesol so sebou francúzske delikatesy v tubách. Domáci vítali hostí chlebom a soľou. V stave beztiaže sa však nedá soliť klasicky, preto si na chlieb aplikovali slanú vodu. Orbitálny komplex Mir s celkovou hmotnosťou vyše 250 ton bol veľký ako šesť autobusov a bežne poskytoval útočisko trom kozmonautom, maximálna kapacita však bola šesť osôb. Svojou konštrukciou bol komplex unikátny – išlo o prvú modulárnu stanicu v histórii pilotovaných letov do vesmíru. Táto kozmická stanica predstavovala obrovské kozmické vedecké laboratórium, v ktorom sa počas jeho existencie uskutočnilo vyše 23 000 rôznych experimentov. Svojou troškou do mlyna výskumov prispel aj Slovák I. Bella, a to aj napriek tomu, že jeho let na orbitálny komplex Mir mal charakter návštevnej expedície (viac o výskumnej časti v rubrike Pýtame sa odborníkov na strane 30).
Návrat
Bella strávil na stanici Mir šesť dní, pričom celý jeho let trval sedem dní, 21 hodín, 56 minút a 19 sekúnd. Jeden oblet okolo Zeme trval 91,6 minúty, celkovo absolvoval 125 obehov Zeme. Perigeum dráhy (bod, v ktorom je teleso najbližšie k Zemi) bolo 324 km, apogeum (opak perigea) 352 km, sklon 51,6°. Každý deň videl 16-krát východ a západ Slnka. V rámci Bellovho letu bola naplánovaná výmena lodí – hore letel Sojuz TM-29, dole sa vracal Sojuz TM-28. Tiež došlo k výmene časti posádky – po 201 dňoch pobytu na Mire išiel domov ruský kozmonaut Genadij Padalka, na Mire zostali Bellovi spolucestujúci Viktor Afanasiev a Jean-Pierre Haigneré. Keďže sa I. Bella nevracal v tej istej kozmickej lodi, tak jeho dôležitejšou úlohou bolo preniesť do druhej lode svoje anatomické kreslo. To slúži na zmiernenie preťaženia pôsobiaceho počas štartu a pristátia na telo kozmonauta. Dňa 27. februára 1999 od 18:00 h do 20:40 h presúvala novovytvorená posádka posledný materiál, potom prešla do návratovej časti lode Sojuz TM-28. O 20:50 h sa uzatvoril priechod medzi Mirom a Sojuzom a nasledovala kontrola hermetizácie. O 23:52 h SEČ sa kabína oddelila od orbitálnej stanice Mir a návratový modul ešte dvakrát obletel zemeguľu. O 2:22 h SEČ sa zapli brzdiace motory. Vo výške asi 80 km, krátko pred 3:00 h SEČ, sa kozmonauti dostali do atmosféry. Od kozmickej lode už boli oddelené všetky jej súčasti, ktoré zhoreli v atmosfére. Od tohto momentu do pristátia zostávalo 24 minút. Takmer trojtonový spúšťací aparát deväť minút klesal k Zemi a vo výške 11 km sa otvoril obrovský padák s plochou 1 000 m2. Let s padákom trval 15 minút a rýchlosť pri dopade na Zem dosahovala sedem až osem metrov za sekundu, čo je o niečo viac než pri zoskokoch parašutistov. Záverečnú fázu pristátia sledovali vrtuľníky. Návratový modul úspešne pristál o 3:15 h SEČ v určenej oblasti, v zasneženej kazašskej stepi pri mestečku Arkalyk, asi 300 km juhozápadne od hlavného mesta Kazachstanu Astany. Na mieste pristátia bol prítomný aj náhradný kozmonaut M. Fulier. Okamžite po pristátí takmer trojtonového pristávacieho modulu sa kozmonauti dostali do opatery lekárov a vo vyhriatom vojenskom stane sa podrobili prvej zdravotnej prehliadke.
R, foto archív I.Bellu
Ďakujeme Ivanovi Bellovi za pomoc pri zostavovaní článku a poskytnutie fotografií.
