Skleníky botanických záhrad sú nielen pastvou pre oči, ale vďaka stabilnej klíme aj utajenou miniatúrnou zoologickou záhradou. Pre zoológov predstavujú unikátnu možnosť spoznať bez výrazných nákladov na cestovanie a bez použitia antimalarík tropických imigrantov. Nejde však o atraktívne exotické motýle, ani o odolné škodce, ale o nepovšimnutých osemnohých bojovníkov – tartaridy.
Na Slovensku máme zastúpené obrovské množstvo pôvodných druhov pavúkovcov, ktoré radíme do niekoľkých skupín: kosce, pavúky, roztoče, šťúriky a šťúrovky. Nie je to tak dávno, čo sa slovenským arachnológom podarilo nájsť očakávaný cudzokrajný rad tartaridy (Schizomida) v Botanickej záhrade Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Slovenský nález tartaridy portorickej (Schizomus portoricensis) sa objavil ako náhodný vedľajší produkt výskumu pôdnych roztočov. Keďže sa z pôdnej vzorky vyextrahovali iba juvenilné jedince, začala sa honba na adulty. Nebolo vôbec ľahké ich nájsť, ale trpezlivým bádateľom nakoniec neunikli drobné oranžové potvorky ukryté pod skalami a pňami. Na prvý pohľad pri pomínali veľmi čudné mravce s ešte čudesnejším sekaným pohybom.
Meno na tretí pokus
Rad Schizomida vytvoril Alexander Ivanovič Petrunkevič (1875 – 1964) až v roku 1945 na základe fosílneho druhu, ale prvá zmienka o týchto tvoroch bola známa oveľa skôr. Všetko sa to začalo v botanickej záhrade na Srí Lanke koncom 19. storočia opisom druhu Nyctalops crassicaudatus. Anglický arachnológ Octavius Pickard-Cambridge (1828 – 1917) mal pred sebou pavúkovca, ktorého nevedel s pokojným svedomím zaškatuľkovať. Naveľa, aj keď očividne nespokojný, preň vytvoril aspoň novú čeľaď v rade bičovcov (Uropygi). Toto zaradenie bolo skutočne presné, keďže z evolučného hľadiska sa tartaridy považujú za veľmi blízku skupinu bičovcov. Výber rodového mena už nebol taký šťastný. V zoologickej taxonómii platia striktné pravidlá a jedným z nich je aj jedinečnosť mien pre jednotlivé skupiny. Niekoľko rokov po zverejnení článku Tamerlan Thorell (1830 – 1901) upozornil na fakt, že meno Nyctalops už od roku 1832 majú sovy opísané Johannom G. Waglerom (1800 – 1832). Problém nevyriešil ani on sám, pretože navrhol pomenovanie Schizonotus, ktoré v roku 1852 stihol vymyslieť Theodor C. Ratzeburg (1801 – 1871) pre osičky. Do tretice všetko dobré, a tak Orator F. Cook (1867 – 1949) skrátil meno na Schizomus, ktoré už platí doteraz.
Zrozumiteľná latinčina
Do latinských mien autori s obľubou šifrujú typické morfologické črty, lokalitu nálezu alebo sú poctou konkrétnej osobe. Ale niekedy s istou dávkou recesie a humoru vznikajú mená, ktoré pútajú pozornosť väčšmi ako samotný živočích. Tartaridy nie sú výnimkou. Najznámejšie meno patrí austrálskemu jaskynnému druhu Draculoides bramstokeri. Rodové meno Draculoides je odvodené od dvoch malých výbežkov odkazujúcich na zuby upírov, no a bramstockeri je adresované priamo autorovi legendárneho románu Drakula Bramovi Stockerovi. Texaský druh Mayazomus infernalis si vyslúžil diabolské pomenovanie kvôli hrozivo zahnutým a výrazne otŕneným pedipalpám samcov.
Juhoamerický druh Hansenochrus drakos má podľa objaviteľov pretiahnuté bruško pripomínajúce telo draka. Ďalší austrálsky druh Notozomus faustus potešil nálezcu natoľko, že túto šťastnú náhodu zakomponoval do mena (faustes = šťastný, priaznivý).
Prisťahovalci v Európe
V súčasnosti poznáme celosvetovo takmer 300 žijúcich druhov tartaríd, pričom toto číslo intenzívnym výskumom pomaly narastá. Tartaridy obľubujú predovšetkým teplo a vlhko, preto obývajú najmä trópy a subtrópy. Ale v Kalifornii sa našli aj horské druhy (skupina briggsi) uprednostňujúce chladné jarné počasie, pričom im v aktivite nebráni ani zamrznutá zem či sneh.
V Európe sa môžeme stretnúť so štyrmi druhmi, viazané sú však takmer výlučne na tropickú klímu, a teda predovšetkým na skleníky botanických záhrad. Výnimkou sú jedince zistené v podzemnom systéme starých rímskych akvaduktov v Seville (Španielsko). Na Kanárskych ostrovoch sa našli v jaskyniach sopečných kráterov, jeden kus odchytili dokonca aj v okolí domu výskumníkov. Na Slovensku sa udomácnil karibsko-mexický druh tartarida portorická (Stenochrus portoricensis), ktorý je vlastne najrozšírenejšou tartaridou v Európe. Okrem Slovenska bola zistená vo Veľkej Británii, Česku, Poľsku, Španielsku, na Kanárskych ostrovoch a v Nemecku. Zvyšné tri druhy sú menej úspešní kolonizátori. V botanickej záhrade vo Veľkej Británii opísali druh Zomus bagnallii (neskôr sa zistilo, že jeho domovina je Indonézia), ktorý sa nedávno našiel aj v Nemecku. V parížskych skleníkoch objavili druh Schizomus crassicaudatus zo Srí Lanky. A najnovším nálezom z nemeckého skleníka je pre vedu ďalší nový druh Bucinozomus hortuspalmarum, ktorý bol pravdepodobne zavlečený z Ázie.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Mgr. Anna Šestáková, PhD.
Západoslovenské múzeum, Trnava
