Od istého času sa stala opálená pokožka jedným zo symbolov krásy. Slnečné lúče sú však zradné a môžu vonkajšie vrstvy kože spáliť.
Už v staroveku ľudia vedeli, že slnko páli, a tak niet divu, že tam sa začína aj história prostriedkov na ochranu pred slnečným žiarením. Najstaršie doložené prípravky sa používali v starovekom Egypte, kde bola módou svetlá pleť. Zo zachovaných papyrusov sa dozvedáme o rôznych prísadách do vtedajších prípravkov zabraňujúcich opáleniu. Išlo najmä o výťažky z ryžových otrúb, jazmínu lekárskeho (Jasminum officinale), lupiny, známej aj ako vlčí bôb (Lupinus polyphyllus), aloy pravej (Aloe vera) či heny (Lawsonia inermis), ako aj o rôzne rastlinné oleje. Nežiaduce, ale aj potrebné účinky slnečného žiarenia boli známe aj ďalším starovekým stredomorským kultúram. Ani vo vtedajšom Grécku opálenie nebolo znakom zdravia a vysokého spoločenského postavenia. Veď aj Héra, prvá dáma Olympu, sa v Iliade zobrazuje ako bohyňa s bielymi pažami. Z mnohých zachovaných malieb je tiež zrejmé, že v bežnom živote sa antickí Gréci chránili pred slnkom dôkladným oblečením a klobúkmi. Podobná situácia bola aj v starovekom Ríme. Po celý stredovek a novovek až do konca 18. storočia sa všeobecne uznávalo, že nadmerné opaľovanie je škodlivé. Navyše, opálená pokožka bola známkou nižších sociálnych vrstiev, pretože ľudia s vyšším spoločenským statusom nemuseli svoje telo vystavovať účinkom slnečných lúčov pri práci vo vidieckom prostredí. Názory na škodlivosť slnečných lúčov sa zásadne zmenili až v 19. storočí. V roku 1820 si anglický lekár sir Everard Home všimol, že tmavšie sfarbená koža ľudí z tropických regiónov je pred spálením lepšie chránená než svetlá pleť, hoci tmavé odtiene absorbujú viac tepla. V tomto období začali vedci rozpoznávať vlastnosti slnečného žiarenia. Zistili, že nie teplo, ale svetlo je skutočným nepriateľom ľudskej kože. Ochranou pred slnečným žiarením sa začal zaoberať v roku 1918 Austrálčan Norman Paul, ktorý ako prvý spojil slnečné žiarenie s rakovinou kože. Aj keď sa o primát opaľovacieho krému vedú spory, väčšina bádateľov pripisuje prvenstvo rakúskemu chemikovi Franzovi Greiterovi. Ten sa v roku 1938 spálil pri výstupe na vrchol štítu Piz Buin na rakúsko-švajčiarskej hranici. Po ôsmich rokoch výskumu uviedol rakúsky vedec na trh produkt Gletscher Crème (Ľadovcový krém), ktorý mnohí považujú za prvý skutočne účinný opaľovací prípravok chrániaci pred spálením.
R, foto Fotky&Foto/Valentýn Volko
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
