Veľké jazerá vysychajú

Mnoho veľkých jazier a priehrad sveta vysychá. Príčiny sú rôzne, no hlavným vinníkom v tomto smutnom príbehu je človek. Zdá sa, že vysychanie veľkých jazier, aj mnohých umelých priehrad, sa stáva globálnym problémom.

Zdalo by sa, že jazerá s veľkým objemom sladkej alebo slanej vody, sú trvalou a nemeniacou sa súčasťou krajiny. Nie je to vždy tak. Od druhej polovice 20. storočia sledujeme po celom svete nápadný trend rýchleho ústupu, v horšom prípade zániku, veľkých jazier, a to nielen v suchých oblastiach trópov a subtrópov.

Celosvetový trend a jeho hlavné príčiny

Od jazera k jazeru sú príčiny úbytku vody síce rôzne, závisiace od miestnych podmienok, ale zároveň majú aj niekoľko spoločných globálnych menovateľov. Ako uvádza Medzinárodná nadácia pre ochranu prírody (WPF), hlavnou príčinou vysychania až tretiny svetových jazier a veľkých riek je človek. Nielenže stále narastá počet obyvateľov našej planéty, zintenzívňuje sa poľnohospodárstvo a odlesňovanie, ale čo je horšie, ľudstvo s vodou zaobchádza veľmi neefektívne. Keď sa k tomu pridruží pokles hladiny podzemných vôd, riečneho prietoku a zrážok vo vnútrozemí kontinentov v dôsledku klimatickej zmeny či stavby obrovských priehrad, odvádzajúcich značné množstvá vody do priemyselných a urbanizovaných oblastí, niet sa čomu čudovať.
Dobrým príkladom je známa Hooverova priehrada na rieke Colorado na americkom juhozápade. Jazero Mead, ktoré za priehradou vzniklo v roku 1936, dnes poskytuje vodu viac ako 30 miliónom ľudí v siedmich amerických štátoch vrátane veľkých miest ako Las Vegas, Los Angeles a Phoenix. Pri plnej kapacite je so svojimi 640 štvorcovými kilometrami najväčšou umelo vybudovanou zásobárňou sladkej vody v USA. Od roku 1983 však jeho hladina postupne klesá a v roku 2014 klesla na rekordne nízku úroveň. Rieka Colorado, vďaka ktorej jazero Mead existuje, je najohrozenejšou riekou v USA. Prvé obmedzenia využívania vody z jazera sa očakávajú už v budúcom roku. Pre veľkú stratu vody v jazere rieka Colorado už niekoľko rokov do oceánu vôbec nedoteká a stráca sa v púšti niekoľko kilometrov pred ústím do Kalifornského zálivu. Nech už je krajina akokoľvek bohatá, ak jej raz dôjdu zásoby vody, ľudia tu nedokážu bez pomoci prežiť.

Smutný príbeh Aralského jazera

Aralské jazero sa stalo synonymom najväčšej environmentálnej katastrofy 20. storočia spôsobenej človekom. Jeho dva hlavné prítoky sú od roku 1960 hlavným zdrojom vody na zavlažovanie bavlny, čo spôsobilo pokles vôd v jazere o viac než 90 % pôvodného objemu. Zhrdzavené vraky veľkých lodí v púšti sú symbolom nedobrého súžitia človeka s prírodou. Z pôvodnej rozlohy 68-tisíc štvorcových kilometrov zostal z tohto kedysi štvrtého najväčšieho vnútrozemského jazera na svete už len zlomok. Kým jeho menšiu severnú časť sa pravdepodobne podarí zachrániť, osud zvyšku je už vlastne spečatený. Ľudia na jeho záchranu rezignovali. Rybári a mnohé miestne komunity prišli o svoje živobytie, keďže jazero prakticky zmizlo a nahradila ho púšť plná toxických solí. Zvyšok jazera je príliš slaný, znečistený pesticídmi a umelými hnojivami, aby ho bolo možné využívať. Ľudia prišli nielen o zdroje príjmov, ale ako sa ukázalo neskôr, aj o zdravie. Zmiznutie jazera malo zásadný vplyv aj na klimatické pomery v celej širokej oblasti – klíma sa stala drsnejšou. Letné teploty sú vyššie, zatiaľ čo zimné klesajú počas extrémne studených zím na nižšie hodnoty než pred šesťdesiatimi rokmi.

Oblasť pôvodného jazera zostala nielen suchšia, ale aj veternejšia, čo prináša miestnym obyvateľom značné utrpenie. Ľudia musia bojovať s ochoreniami dýchacích ciest a pre vysokú toxicitu previevaného prachu aj s vysokým počtom prípadov rakoviny. Klimatické a environmentálne zmeny, ktoré obrovská strata jazernej vody vyvolala v celom regióne, sa tak nakoniec obrátili proti silám, ktoré túto katastrofu spôsobili. Ako sa však hovorí, nádej umiera posledná a v tomto prípade určite žije zatiaľ v podobe znovuzrodenia Malého Aralu. Vďaka vybudovaniu záchytnej hrádze v roku 2005, oddeľujúcej Malý Aral od zvyšku jazera, sa jazero na severe opäť začína plniť vodou a jeho návrat do mesta Aral City sa očakáva do roku 2020.

O vodu prichádza aj Bajkal

Medzi ohrozené jazerá, a to nielen v dôsledku znečistenia vody, môžeme zaradiť tiež Bajkalské jazero. V tomto jazere starom 25 miliónov rokov žije vyše 1 700 druhov rastlín a živočíchov, z ktorých až dve tretiny nenájdeme nikde inde na svete. So svojimi viac ako 23-tisíc kubickými kilometrami sladkej vody prekonáva objem všetkých piatich Veľkých jazier v Severnej Amerike. Ruská vláda vyhlásila stav zvýšenej pohotovosti, aby rôznymi opatreniami zvrátila negatívny trend poklesu hladiny. Len v roku 2014 klesla hladina jazera o rekordných 40 centimetrov, a je tak najnižšia za posledných 60 rokov. Pokles hladiny súvisí hlavne s minuloročným suchom, ktoré postihlo rozsiahle oblasti stredného Ruska. Trend poklesu zrážok a rastúceho sucha však môže v súvislosti s klimatickou zmenou v budúcnosti pokračovať, keďže sa pre celú oblasť južnej Sibíri predpokladá postupná aridizácia podnebia (proces, kedy sa regionálna klíma stáva suchšou).

Mŕtve more môže vyschnúť do roku 2050

Jedno z najslanších jazier na svete, vypĺňajúce najnižšie položené miesto na pevnine, sa rýchlo zmenšuje už niekoľko desaťročí. Príčinou je nielen miestna suchá a teplá klíma, ale predovšetkým stále sa zmenšujúci prietok jeho hlavného prítoku – rieky Jordán. Hoci Izrael svoje vodné zdroje využíva veľmi efektívne, aj tu rastie celková spotreba vody, čo sa prejavuje tým, že Jordán v suchších rokoch do jazera už takmer nedoteká. Za posledných 40 rokov klesla hladina Mŕtveho mora o viac ako 27 metrov a v posledných rokoch klesala rýchlosťou asi jeden meter za rok. Keby sa na tomto trende nič nezmenilo, je veľmi pravdepodobné, že do roku 2050 jazero úplne vyschne. Niet divu, že izraelská vláda naďalej drží pri živote megalomanský projekt, ktorý by dokázal jazero zachrániť. Najjednoduchším riešením by bolo postaviť sieť kanálov alebo potrubí smerujúcich zo 180 kilometrov vzdialeného pobrežia, ktoré by dokázali ročne prečerpať do jazera vyše dve miliardy kubických metrov vody. Existujú však obavy, že slaná voda z Červeného mora môže nenávratne zmeniť unikátne chemické zloženie vody, povestné svojimi liečivými účinkami. Spoločný izraelsko-jordánsko-palestínsky projekt prívodného kanála (potrubia) za asi 400 miliónov dolárov by vyriešil aj problém s nedostatkom elektrickej energie v regióne. Projekt totiž ráta tiež so stavbou vodných elektrární, ktoré by využívali existujúci spád toku medzi pobrežím Červeného mora a preliačinou Mŕtveho mora.

Premeny jazera Poyang

Poyang je najväčšie čínske jazero s priemernou rozlohou 3 500 štvorcových kilometrov. V roku 2012 však jeho rozloha v dôsledku sucha a stavby priehrady Tri úžiny v strednej Číne klesla na rekordných 200 štvorcových kilometrov, teda o takmer 95 %. Tento rekord však netrval dlho a v decembri 2013 klesla hladina ešte nižšie, pričom hĺbka jazera dosahovala v priemere len 7,5 metra. Pre striedanie období sucha a dažďov rozloha jazera v priebehu roku výrazne kolíše, no aj v tomto prípade zohráva významnú úlohu pri jeho dlhodobom vysychaní klimatická zmena. Obdobie sucha v súčasnosti prichádza v priemere už o viac ako sedem týždňov skôr v porovnaní s obdobím pred 50 rokmi a v regióne okolo jazera je až o 60 % menej zrážok. Okrem narušenia života miestnych a migrujúcich druhov živočíchov vrátane vtákov znamenalo vlaňajšie sucho nedostatok vody aj pre asi milión miestnych obyvateľov.

Urmia – tichá katastrofa

Jazero Urmia leží v severozápadnej časti Iránu a ide o druhé najväčšie slané jazero na svete. Je tiež súčasťou biosférickej rezervácie vyhlásenej organizáciou UNESCO v roku 1975. Hlavným zdrojom vody v jazere, ktoré tiež vysychá, sú atmosférické zrážky a podzemná voda. Podľa vedcov je klimatická zmena, stavba priehrad a odčerpávanie vody na poľnohospodárske či priemyselné účely hlavnými príčinami vysychania. V dôsledku meniacej sa klímy a rastúcej teploty v oblasti menej prší a zároveň sa zvyšuje výpar. Len v rokoch 1998 a 1999 pritieklo do jazera o takmer dva milióny kubických metrov vody menej.
Vedci už v roku 2010 charakterizovali túto situáciu takto: Smrť jazera Urmia, tichá katastrofa. Ich prognózy sa naplnili, keďže už o štyri roky neskôr rozloha jazera dramaticky klesla na svoje historické minimum. Jazero je dnes menšie a výrazne, až 8-násobne slanšie než morská voda. Stalo sa neobývateľným pre väčšinu rastlín a živočíchov. A je to len jedno z mnohých jazier, ktoré v oblasti Stredného východu postihol podobný osud.

Čadské jazero, sucho a vojenské konflikty

Čadské jazero, kedysi štvrté najväčšie jazero afrického kontinentu, poskytujúce vodu pre asi 68 miliónov ľudí, sa v priebehu posledných 30 rokov zmenšilo o približne 80 %. Spoloční menovatelia jeho rýchleho ústupu sú rovnakí: neúčinné zavlažovacie a farmárske metódy, pokles zrážok, rozširovanie púšte a častejší výskyt sucha v dôsledku klimatickej zmeny. Rastúci nedostatok vody je tiež významným faktorom ozbrojených konfliktov v priľahlých oblastiach. Hoci v roku 2007 sa situácia s vodou mierne zlepšila, súčasná rozloha jazera ešte vždy predstavuje iba zlomok jeho pôvodnej veľkosti. Jazero je pre ekonomiku strednej Afriky nenahraditeľné a existuje určitá nádej na jeho záchranu v podobe projektu asi 100 kilometrov dlhého spojovacieho kanálu, ktorý by prečerpával vodu z Konga do rieky Chari, hlavného prítoku jazera. Je otázne, či sa tento projekt vzhľadom na politickú nestabilitu regiónu nakoniec uskutoční.

Systém vodných nádrží Cantareira

Cantareira predstavuje systém piatich umelých nádrží, zásobujúcich vodou 20 miliónov obyvateľov mesta Sao Paulo, najväčšej metropolitnej oblasti Južnej Ameriky. Od polovice minulého roku je v oblasti nedostatok vody, ktorý pretrváva až doteraz. V októbri minulého roku klesla kapacita vodných nádrží na úroveň 5 až 6 %, pričom dažde v novembri a decembri 2014 túto situáciu iba dočasne mierne zlepšili. Ani obdobie dažďov neukončilo sucho, ktoré odborníci považujú za najhoršie v histórii juhovýchodnej Brazílie.
Neudržateľné využívanie krajiny (odlesňovanie) a v stále väčšom rozsahu aj klimatická zmena tu tiež spôsobuje nedostatok vody. Sucho bolo už v minulosti súčasťou Južnej Ameriky, ale v posledných rokoch pozorujeme rastúci trend jeho výskytu a extrémnosti. Brazíliu postihli za posledných 11 rokov hneď tri historické suchá.
V roku 2005 zasiahlo rozsiahle oblasti tropického lesa najhoršie sucho v histórii Brazílie. O päť rokov sa situácia opakovala, sucho bolo dokonca ešte rozsiahlejšie a vo svojich dôsledkoch pre tropický les ešte výraznejšie. Jedným z následkov je výpadok vo výrobe elektrickej energie v Sao Paule, Riu de Janeiro a ďalších mestách, pretože vodné nádrže nie sú schopné generovať dostatočný výkon. Takýto dramatický vývoj narušeného vodného režimu klimatológov príliš neprekvapuje, keďže niektoré klimatické modely podobný vývoj očakávali. A v polovici tohto storočia budú východné oblasti Brazílie zažívať podobné situácie pravdepodobne už každý druhý rok. To pre desiatky miliónov ľudí závislých od dostatku vlahy neveští nič dobré, keďže nemajú veľa možností migrovať do iných oblastí krajiny, kde je situácia veľmi podobná.

Nech už je krajina akokoľvek bohatá, ak jej raz dôjdu zásoby vody, ľudia tu bez pomoci neprežijú.

Ohrozená Kalifornia a americký juhozápad

Kalifornia je ôsmou najväčšou ekonomikou sveta. Vypestuje sa tu 90 % americkej produkcie paradajok, 95 % brokolice, 97 % kiwi a mnoho ďalších potravín. Dlhotrvajúce sucho by bolo katastrofou nielen pre Spojené štáty. Momentálne sucho v tomto štáte je pritom najhoršie za posledných najmenej 1 200 rokov. A opäť to nie je stav, ktorý by klimatológovia neočakávali. Odborníci spájajú pretrvávajúce sucho v Kalifornii s dramatickým úbytkom arktického plávajúceho ľadu a rýchlym otepľovaním celého rozsiahleho regiónu okolo severného pólu. V dôsledku týchto zmien sa mení atmosférická cirkulácia nad západným pobrežím severoamerického kontinentu. Namiesto výdatných zimných zrážok sa nad Kaliforniou a priľahlým juhozápadom USA dlhodobo stabilizujú podmienky podporujúce suché a slnečné počasie, čo vedie k nedostatku vody. A keďže arktický ľad neustále rýchlo mizne, situácia sa bude veľmi pravdepodobne ďalej zhoršovať.

Alexander Ač
Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR
Jozef Pecho
Ústav fyziky atmosféry AV ČR, Oddelenie klimatológie