Niektorým zvieratám prisudzujeme také vlastnosti, ktoré vôbec nemajú. Tak je to aj so salamandrou, o ktorej si laici myslia, že je pre človeka jedovatá. Prečo? Pôvod zlej povesti salamandry by mohli vysvetliť niektoré historické fakty.
Salmandru poznali už starí Gréci. Približne 1 500 rokov pred n. I. ju považovali za chladného živočicha a verili, že je schopná svojím chladom uhasiť aj oheň. Jed salamandry zmiešaný s medom mal pôsobiť ako afrodisiakum. Jedinou nevýhodou bolo, že po ňom muži plešateli. To je však iba povesť. Názory sa začali meniť v stredoveku. Stredovek, žiaľ, nielenže nerozmotal spleť zoologických právd a výmyslov, ale práve naopak. Bol to zlatý vek mastičkárov, výrobcov liečivých lektvarov a šarlatánov. Z dobových dokumentov sa dozvedáme, že zloženie ich výrobkov bolo neraz bizarné. Neprekvapuje, že do nich primiešali aj sušené, rozdrvené jašterice a salamandry. O salamandrách sa vedelo, že nehryzú a nebodajú. Všeobecne sa však uznávalo tvrdenie, že vznikli z ohňa, a preto im oheň neprekáža. V 12. storočí napríklad celkom rozhľadený svetobežník Marco Polo o salamandre tvrdil, že nie je živočíchom, ale substanciou. Neskôr počas celej éry honby na čarodejnice salamandru spájali s temnými, nečistými silami.
Asi v polovici 12. storočia obiehali Európou listy, ktorých autorom mal byť kňaz Ján (Presbyter Johannes), nazývaný tiež Indorum rex (Kráľ kráľov). Zachované listy uvádzané dobovými kronikármi, adresované západným kniežatám, sa dnes považujú za apokryfické, t. j. falošné či podvrhnuté. Listy líčili divy v jeho ríši: gigantické mravce, more piesku, v ktorom plávali živé ryby, žezlo vybrúsené z jediného smaragdu a malé obliaky (kamienky), ktoré robili človeka neviditeľným. Pochopiteľne, nechýbali salamandry žijúce v ohni a snovajúce kokóny, ktoré dvorné dámy rozmotávajú a opäť spriadajú na zhotovenie tkanín. Ak ich chcú vyčistiť, namiesto prania ich hodia do ohňa.
Na salamandry žijúce v ohni veril aj geniálny taliansky maliar, sochár a architekt Leonardo da Vinci (1472 – 1519). Tvrdil, že sa ohňom priamo živia. Ďalší Talian – sochár, umelecký kováč a vlastný životopisec – Benvenuto Cellini (1500 – 1571) uvádza túto príhodu: Ako 5-ročný videl uprostred šľahajúcich plameňov zvieratko podobné jašteričke. Keď sa zveril otcovi, dostal od neho facku. Nie však preto, že tára nezmysly, ale naopak, aby si príhodu – tak vzácne sa stávajúcu obyčajnému smrteľníkovi – dobre zapamätal.
Mylné názory však mali reálny základ. Salamandry hľadali úkryt v dreve uloženom na podstení domov na samotách a okrajoch dedín. Drevenice často horeli, a tak skutočne mohli vidieť salamandry utekajúce pred ohňom. Kedže sa jej pre výrazné sfarbenie ľudia báli, bol dôvod označiť ju za príčinu požiaru.
Švajčiarsky lekár a prírodovedec Konrad Gessner (1516 – 1565), pre svoje rozsiahle literárne dielo právom označovaný švajčiarskym Plíniom, salamandru veľmi realisticky opísal a zobrazil vo svojej knihe Tierbuch (1560). Názorom minulosti bol však poplatný, dodnes sa používa nemecký názov Feuersalamander (salamandra ohňová).
Aj v Čechách sa salamandra pôvodne nazývala ohnižilom. Až profesor zoológie a mineralógie pražskej univerzity Jan Svatopluk Presl (1791 – 1848) vytvoril počeštením nemeckého Molch nový názov mlok. Spisovateľ Karel Čapek využil potom tento historický symbol zla v titule svojho románu Vojna s mlokmi. Podivný súlad žltej a čiernej farby inšpiroval prostý ľud k tomu, aby salamandre prisudzoval magickú moc. Ešte roku 1936 sa v tlači objavila správa, podľa ktorej v Podkarpatsku istá žena trpiaca bolesťami na prsiach si ako poslednú pomoc v zúfalstve prikladala na hruď salamandru. Ani to jej však nepomohlo.
Taliansky prírodovedec, profesor na univerzite v Pavii Lazarro Spallanzani (1729 – 1799) už pred dvesto rokmi spozoroval, že salamandra patriaca k obojživelníkom si obnoví bez výnimky všetky časti tela, dokonca aj srdce. V prípade potreby aj zároveň, a to šesťkrát za tri mesiace.
Americký chirurg a biofyzik Robert Otto Becker (1923 − 2008), ktorý sa venoval výskumu sladkovodných nezmarov a salamandier chcel Spallanzaniho pozorovania preveriť, prípadne spresniť. Zistil, že salamandry používajú na regeneráciu dva geniálne triky. Nervami dokaličených orgánov preteká extrémne slabý elektrický prúd, ktorý, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, premení špecializované bunky opäť na embryonálne (nešpecializované), z ktorých sa vyvíjajú živočíchy. V ďalšom isté rastové hormóny, napr. noradrenalín, serotonin či acetylcholín prispejú k tomu, že embryonálne bunky sa opäť premenia na chrupavkovité, kostné, svalové a nervové, teda také, aké sú na regeneráciu orgánu práve potrebné.
Najvzrušujúcejší pokus sa však Beckerovi podaril so srdcom salamandry rozdeleným na dve polovice. Srdce sa regenerovalo za osem hodín! Becker tvrdil, že takýto proces je možný aj pri cicavcoch, teda aj u človeka. Metódy tohto druhu už sľubne vyskúšali v americkej univerzitnej klinike v Syrakúzach na človeku. Medzičasom aj ďalší vedci pracujúci s novoobjavenými rastovými hormónmi zdieľajú optimistickú prognózu Beckera, že jedného dňa budeme môcť nechať dorásť kosti, šľachy či orgány a končatiny.
Ozrejmime si ešte, ako je to s jedovatosťou salamandry. Vedeckými analýzami sa postupne zistilo, že jed je zmesou alkaloidov nazývaných samandarin, samandaron, samanderon a samandaridin. Tieto látky majú hemolytický účinok. Živočích ich vytvára ako obranu proti svojim nepriateľom. U človeka môžu nanajvýš pôsobiť dráždivo na sliznicu úst a očí. Naša salamandra je tvor s dobrými nervami. Na vylúčenie jedu potrebuje silný dráždivý podnet. Ak ju opatrne vezmeme do ruky zväčša sa nebude brániť, naopak, pritúli sa, aby vychutnala jej teplo. V žiadnom prípade sa nemusíme báť tohto pre prírodu užitočného a čoraz zriedkavejšieho živočícha.
Text a foto Norbert Dokoupil
