Na osudoch kníh a knižníc sa dá spoznať vývoj poznania a dejiny spoločenstiev. Aj preto sa hovorí, že knižnice sú stánkami múdrosti.
Prvé hlinené tabuľky sa začali používať pred viac ako 5 000 rokmi. Používali sa najmä na uchovávanie teologických, historických textov a legiend. Zbierka asi 30 000 hlinených tabuliek z obdobia okolo roku 3000 pred n. l. sa našla v Mezopotámii. Ďalšie hlinené tabuľky sa našli v paláci asýrskeho kráľa Sennacheriba (705 – 681) v Ninive. Z tohto obdobia pochádza aj Kráľovská knižnica kráľa Aššurbanipala (668 – 627/626), ktorá obsahuje aj slávny Epos o Gilgamešovi. Počas nasledujúcich storočí sa prechádzalo postupne na papyrus. Prvá známa zbierka papyrusových zvitkov pochádza z obdobia 1300 – 1200 pred n. l. a našla sa v egyptských mestách Amarna a Téby. Prvé súkromné a mestské knižnice vznikli v antickom Grécku. Nemali formu verejných knižníc, akú poznáme v súčasnosti.
Alexander Macedónsky (356 – 323) plánoval založiť univerzálnu knižnicu v starovekom Ninive v Mezopotámii, zomrel však predčasne, ale zámer uskutočnil jeho generál Ptolemaios I. Sótér. Vďaka nemu vznikla Alexandrijská knižnica, najväčšia a najslávnejšia staroveká knižnica, o ktorej fondy sa opierala tvorba a práca básnikov a učencov alexandrijského Museionu. Považovala sa za hlavné centrum vzdelanosti od 3. stor. pred n. l. až do roku 48 pred n. l., keď počas vojny medzi Caesarom a Pompeiom sčasti vyhorela.
V prvej polovici 1. storočia pred n. l. mala až 700 000 zvitkov. Keďže vplyv gréckej kultúry na kultúru antického Ríma bol veľmi veľký, bolo len otázkou času, kedy vzniknú knižnice aj v Ríme. Tie začal zakladať cisár Augustus (27 pred n. l. – 14 n. l.). Okrem verejných knižníc existovali aj súkromné. V tom čase bolo vlastníctvo kníh také rozšírené, že knihy boli súčasťou takmer všetkých portrétových malieb. Postupom času začali knižnice nahrádzať zvitky praktickejšími kódexmi – rukopisnými viazanými knihami s pevnými knižnými doskami. V neskorom staroveku a najmä v stredoveku to bola najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex sa preferoval najmä kvôli kompaktnosti a ľahkému katalogizovaniu. V stredoveku knihovnícku funkciu prevzali kláštory, neskôr aj univerzity. Po vynáleze kníhtlače (1443) dochádza k vytváraniu veľkého množstva knižníc patriacich rôznym šľachtickým a meštianskym rodinám. Na konci 18. storočia nastáva obdobie rušenia významného množstva kláštorov a ich knižníc, namiesto toho vznikajú verejné knižnice. Myšlienka digitálnej knižnice sa začala formovať ako reakcia na globálny nárast informačného bohatstva a jeho sprístupnenia širokej verejnosti začiatkom 90. rokov v súvislosti s rozšírením internetu.
R, foto Pixabay
