Podľa prieskumov verejnej mienky v európskych krajinách a Spojených štátoch amerických je pre verejnosť hnedá farba najmenej populárnou farbou. Možno sa mnohým zdá fádna, ale jesenná príroda v slnečnom počasí je príkladom toho, že hnedá farba vo svojich odtieňoch môže byť veľmi pestrá a žiarivá.
Farba je fyziologický vnem, ktorý vzniká ako odozva na svetelný impulz dopadajúci do oka. Receptormi svetla, ktoré menia svetelný signál na vzruch v neurónoch, sú bunky sietnice oka. Sú dvojakého druhu – tyčinky alebo čapíky. Tyčinky nedokážu rozlišovať farby, ale vnímajú svetlo aj pri veľmi malých intenzitách. Preto za šera nerozoznávame farby. Pri bežnom osvetlení sa uplatňujú predovšetkým čapíky, ktoré sú schopné vnímať farby. Väčšina zvierat nemá v oku čapíky, preto farby nevidia. V ľudskom oku sú čapíky citlivé na svetlo s vlnovými dĺžkami 380 až 780 nanometrov. Rôzne frekvencie svetla vníma náš mozog ako rôzne farby, pričom priradenie konkrétnej farby ku konkrétnej vlnovej dĺžke je do istej miery subjektívne.
Nuda či pokoj?
Jeseň je ročné obdobie typické svojou pestrosťou a rôznofarebnosťou a jej charakteristickou farbou je hnedá. Vzniká spojením červenej, žltej a čiernej farby, prípadne modrej. Hnedá sa považuje za všednú, nenápadnú, možno až nudnú farbu, ale v človeku dokáže vzbudiť pokoj, racionalitu a dôveru. Hnedá je aj symbolom tradície, domova a pohodlia. Veľa jej odtieňov nájdeme v prírode (kôra stromov, zemina, srsť zvierat, plody, suché listy…), preto sa hnedou radi obklopujú milovníci prírody. Oceňujú jej vyrovnanosť, pokoj a relaxačné účinky. Hnedá farba sa už od praveku používa v umení. Obrazy využívajúce umbru, prírodný ílový pigment zložený z oxidov železa a mangánu, sa datujú do rokov 40 000 pred n. l. Na stenách jaskyne Lascaux vo Francúzsku sa nachádzajú maľby hnedých koní a iných zvierat, ktoré sú staré približne 17 300 rokov. Rôzne druhy sépií používali starovekí Rimania a Gréci na výrobu červenohnedého atramentu, ktorý využívali aj Leonardo da Vinci, Raffael a ďalší umelci počas renesancie až po súčasnosť. Hnedá farba v umení sa veľmi často spájala s chudobou. Preto sa až 17. a 18. storočie vyznačuje najvýraznejším využívaním hnedej farby. V 19. storočí francúzski impresionisti nenávideli hnedú a uprednostňovali jasné, čisté farby. Na konci 20. storočia a začiatkom 21. storočia sa hnedá stáva symbolom západnej kultúry ako niečo prírodné, prirodzené a zdravé. Farba sa začína využívať na predmetoch dennej spotreby, hnedý chlieb a hnedý cukor sú vnímané ako prirodzenejšie a zdravšie v porovnaní s bielymi.
Nevyhnutné zmeny
V prírode nájdeme práve v jesennom období medzi rastlinami najviac hnedej farby. Zelená farba listov sa mení na rôzne odtiene hnedej a rastliny postupne listy zhadzujú. Dôvodov, prečo sa to deje, je viac. Listy opadávajú krátko pred nástupom zimy. Obsahujú veľa vody a na povrchu majú slabú ochrannú vrstvu. Mráz by ich bunky v zime poškodil, pretože voda by zamrzla a roztrhala bunkové steny. Ďalším dôvodom je, že v zime rastlina ťažšie získava vodu, a tak je aj vyživovanie listov náročnejšie. Listnaté stromy teda predchádzajú nežiaducim stratám vody a živín tým, že listy zhadzujú. Inou výhodou zhadzovania listov je, že v zimných obdobiach, keď napadne sneh, sú stromy bez listov viac odolné a nezlomia sa tak ľahko.
Za mechanizmom zmeny farby listov, ich opadávania a vstupu rastlín do obdobia vegetačného pokoja je celý relatívne zložitý biochemický mechanizmus. Zjednodušene ho môžeme opísať takto: Látky, ktoré sa v listoch počas vegetácie prostredníctvom fotosyntézy nahromadili, prechádzajú na jeseň do konárov, kmeňa a koreňov, kde budú tvoriť zásobné látky na úspešné prečkanie zimy. Bez dostatku slnečného žiarenia, fotosyntézy a vody sa zelené farbivo chlorofyl, ktorý počas vegetácie prekrýval všetky ostatné farbivá, prestáva tvoriť a postupne sa rozkladá. Listy tak strácajú svoju typickú zelenú farbu, chloroplasty sa menia na chromoplasty a do popredia sa dostáva dovtedy neviditeľná žltá, oranžová, červená až hnedá. Hovoríme o žltých a oranžových xantofyloch a karoténoch, červených antokyánoch, prípadne flavónoch, ktoré začínajú prevládať nad chlorofylom. V listoch sa tvoria len na jeseň, keď sa dni skracujú a noci predlžujú, klesajú teploty, prichádzajú silné vetry a mrazíky a ich tvorbu podporujú zvyškové sacharidy zachytené v listoch.
RNDr. Michaela Havrlentová, PhD.
UCM v Trnave
NPPC-VÚRV v Piešťanoch
Foto Pixabay
