Záver roka nebýva len v znamení analýz a štatistík, ale aj aktivít poisťovní týkajúcich sa povinného zmluvného poistenia vozidiel.
Aj keď sa na prvý pohľad možno zdá, že poisťovníctvo je záležitosť novoveku, nie je to tak. Nesiaha síce k počiatkom ľudstva, ale prvé prípady nesúce znaky poisťovníctva sa objavili okolo roku 3000 pred n. l. v Číne. Miestni obchodníci začali znižovať riziko zničenia svojho tovaru pri lodnej preprave tak, že tovar rozkladali na viacero plavidiel. Podobné, tiež nekomerčné poistenie, sa objavilo aj v starovekom Egypte okolo roku 2500 pred n. l. Tu však môžeme hovoriť o akomsi stavovskom úrazovom poistení kamenárov. Tí totiž uzatvárali medzi sebou vzájomné dohody o spoločnom krytí nákladov na pohreby svojich členov z pravidelne vyberaných príspevkov. Za životné poistenie podľa terajších štandardov možno považovať aj pozostalostné poistenie v starovekom Grécku a Ríme, pretože jeho prvotným účelom bola náhrada prostriedkov na živobytie pozostalých. Keďže k najväčšiemu územnému a ekonomickému rozmachu Starobabylonskej ríše došlo za kráľa Chammurapiho (1792 pred n. l. – 1750 pred n. l.), niet divu, že sú na stéle (monolite z čierneho kameňa) Chammurapiho zákonníka (asi 1750 pred n. l.) vytesané pravidlá uzatvárania dohôd majiteľov karaván o určitej forme spoločného podelenia sa o straty. Podobný princíp sa vymedzil aj v súvislosti s námornou prepravou tovaru. Majiteľ plavidla získal od veriteľa pôžičku na plavbu či prípadne aj na potrebné opravy lode s tým, že po úspešnom vykonaní plavby ju bol povinný splatiť aj s úrokom. Tento úver bol zabezpečený samotným plavidlom, ktoré slúžilo ako záloh. Keby majiteľ plavidla úver nesplatil, prepadla by loď v prospech veriteľa. Chammurapiho zákonník definoval túto prax ako poistenie, keďže veriteľ na seba bral riziko neúspešnosti plavby. Podobné praktiky v súvislosti s námorným poistením prevzali aj Feničania a Gréci. V severotalianskych prímorských mestách začali kupci asi v polovici 14. storočia uzatvárať obchodné partnerstvá v súvislosti s financovaním námorných ciest a znášaním rizika, že lode sa z plavby nevrátia. Obchodní partneri poskytovali na krytie cesty finančný kapitál a spoločne znášali aj riziko straty lode a jej nákladu. Do tohto obdobia sa aj datuje prvá dopravná poisťovacia zmluva (13. 2. 1347) medzi Amiguetom Pinellim a Tomasom Grillom za účasti notára v Pise. S rozvojom priemyselnej revolúcie sa objavujú prvé zárodky moderného poisťovníctva podobné súčasnému. Londýnsky kaviarnik Edward Lloyd (asi 1648 – 1713) využil to, že sa v jeho vychýrenej kaviarni stretávali námorníci, obchodníci a majitelia lodí, a tak začal organizovať námorné poistenie, čo v roku 1720 vyústilo do vzniku prvej modernej poisťovne. Od začiatku 19. storočia sa poisťovníctvo stáva samostatným odvetvím podnikania.
R
