Už koncom októbra sa medveď hnedý začína pripravovať na zimný spánok a v podstate jeho jedinou aktivitou v tomto období je zháňanie potravy. Väčšina medveďov zaľahne na zimný spánok s prvým snehom a Vianoce zvyčajne prespia vo svojom brlohu. Stávajú sa však aj výnimky.
Ak je všetko tak, ako má byť, prvé medvede sa zo zimného spánku začínajú prebúdzať koncom februára. Hromadnejšie prebúdzanie však nastáva v marci, ale všetko závisí od toho, aká je zima.
Medveď totiž patrí k nepravým zimným spáčom, a tak jeho nečakané prebudenie sa zo zimného spánku nemusí byť až také výnimočné. V posledných rokoch teplejšie zimy, keď sa zrazu teplota vyšplhá nad päť stupňov, niektorých medveďov mýlia. Vyrušiť zo spánku ich môže zatekanie do brloha, ktoré je počas oteplenia bežné. Niekedy prebudí medveďa aj jeho tráviaca sústava. Najčastejšie to však býva hlad, ktorý ho prinúti túlať sa po okolí. Stačí, ak pred spánkom nenašiel dostatok potravy a neurobil si dostatočné tukové zásoby na zimu, aby mohol v brlohu prespať zimu. Prebudený spáč sa zvyčajne len poprechádza a vráti sa späť do brloha.
Reč póz a hlasových prejavov
Na Slovensku žije vyše tisíc medveďov. Žijú najmä v horách na severnom a strednom Slovensku. Väčšina ľudí má pred medveďmi prirodzený rešpekt, veď je to najväčšia európska šelma. Dospelé jedince vážia asi 300 kilogramov. No sú to veľmi plaché šelmy, ktoré zaútočia, len keď sa cítia ohrozené, v každom prípade však treba byť obozretný. Zoológovia zaoberajúci sa medveďmi tvrdia, že ich konanie sa dá omnoho väčšmi predvídať, ako si väčšina z nás myslí.
Hoci sa medveď väčšiu časť roka túla sám, v tej istej oblasti sa obyčajne vyskytuje viacero jedincov. Keď sa stretnú dva medvede, použijú vlastnú reč, spočívajúcu najmä v pózach a v hlasových prejavoch. Sú zakotvené z časti v reflexívnom, ale z veľkej časti aj v individuálnom správaní daného jedinca.
Vo väčšine prípadov nenesú stretnutia medveďov prvky agresie. Aj medvede spolu komunikujú, aby si navzájom oznámili svoje zámery. Absenciu mimických svalov, ktorou je medveď známy, kompenzuje pestrou paletou hlasových prejavov, stereotypnými pohybmi hlavy, hrbením chrbta, zasekávaním pazúrov do pôdy počas strnulej chôdze a podobne.
Diapazón zvukov
Medveď je spokojný, keď má plný žalúdok. Vtedy leží a hlasno, hlbokým tónom, pradie ako mačka. Mláďa sa takto prejavuje častejšie, dokonca keď sa z niečoho teší a raduje, začne hrkútať ako hrdlička záhradná, len oveľa hlbším hlasom. Medvedica vie prejaviť radosť viacnásobným zaskučaním vtedy, keď ju odrazu stratené mláďa objavilo a spoznalo.
Pokojné a priateľské zaskučanie vydáva medveď aj pri stretnutí s iným medveďom. Najprv zaskučí slabší jedinec. Budí dojem, že sa poddáva, a tak chce nadviazať priateľstvo, podvoliť sa. Vzápätí zaskučí aj silnejší medveď, ktorý naznačuje, že slabšieho rešpektuje, dokonca ani neodmieta vytvorenie vzájomnej tolerancie pri koristi.
Podobne ako malé deti, aj medvedie mláďatá prejavujú nespokojnosť, keď sú hladné. Viac ráz za sebou zaskučia, no nikdy nie naraz, ale striedajú sa. Vždy zaskučí len jedno, aj keby boli štyri. Mláďa viackrát silno zaskučí, keď ho dráždi situácia alebo okolnosti, ktoré sú preň neprijateľné. Skučanie mláďaťa prechádza do hlasitého revu vtedy, keď je vydráždené. Deje sa tak aj počas ruje, lebo samica mláďa odstrkuje a odháňa preč.
V nebezpečenstve dospelý medveď hlasito zabäká: Beaúúú-baú. Dáva tým najavo svoje odhodlanie chrániť si korisť. Druhý medveď zasa túto istú situáciu vo veľkom hneve odkomunikuje hrdelným zagrúlením: Ghr-ghr. Takmer ako jeleň v ruji pri objavení svojho skrytého, zatiaľ neviditeľného soka. Aj medveď v tomto prípade vyzýva soka, aby sa vzdialil od koristi, alebo opustil tento revír.
Ranený, nervózny, podráždený medveď v tiesni vydáva hrdelný, dusivý zvuk či zvuk vznikajúci pri prehĺtaní: Glug.
Reč pachov
Medveď má slabý zrak, ktorý mu príroda vynahradila na čuchu – ten má dokonale vyvinutý. Rovnako ako iné cicavce dokáže i medvedí samec podľa pachového signálu určiť pohlavnú dospelosť samice. No medvede si pomocou pachových signálov (feromónov) odovzdávajú aj iné informácie. Pach medveďa sa nesie vzduchom tak, že ho na čerstvej stope zacíti aj človek. Je to vzdušná živá stopa, oznamuje prítomnosť medveďa nielen príslušníkom jeho rodu, ale aj diviakovi, jeleňovi… Je to neprestajný prúd molekúl rozprášených z kožucha medveďa. Táto stopa sa však rýchlo stráca.
Hoci medveď väčšinou života žije samotársky, pachom informuje o pohybe, ako aj o potrave iných medveďov. Výraznejšiu pachovú stopu necháva na zemi, na konárikoch, listoch a na tráve. Iný medveď, ktorý objaví tieto pachy, olizuje konáriky a trávu, aby presnejšie identifikoval pôvodcu pachových značiek. Takto si medvede vyznačujú svoje teritóriá a vytyčujú aj tzv. medvedie cestičky k objaveniu zdroju potravy a k páreniu.
Medvede sa pachom a čuchom dorozumievajú viacerými spôsobmi: značkami na stromoch, močom, výkalmi, otieraním brucha o mladé stromčeky, dvíhaním a otieraním chrbta pod ovisnutými konármi nad zemou, zasekávaním pazúrov do zeme a v neposlednom rade aj ťahaním brucha a genitálií po zemi.
Samec sa niekoľko týždňov pred rujou zadrapí a zahryzne do kmeňa stromu. Výška zádrapu na strome značí silu (výšku) samca. Potom sa o strom poriadne obtrie chrbtom. Takto vytvára vizuálny bod na označenie svojho rajónu. Samica reaguje na zádrap, ale aj na pach živice prúdiacej z poškodených miest, najmä zo smreka a z borovice.
Hravý ako macko Pú
Hry medveďov sú v prírode veľmi časté, najmä v nedospelom veku. V procese vývinu jedinca a jeho správania sú veľmi dôležité. Je to špecifická forma aktivity zvierat. Prejavuje sa však len v podmienkach dokonalého pohodlia. Najčastejšie sú tzv. slnečné hry.
Dva medvede sa stretnú pri potrave, náhle sa postavia proti sebe a začnú sa hrýzť, fackovať, sácať a pritom vydávajú rôznu škálu zvukov. Často sú to len krátko znejúce vyjadrenia, ako napríklad zvuk podobný hláske u, čo asi znamená bolesť. Potom sú to hlásky i – í, čo vo väčšine prípadov znamená koniec hry či oznámenie vysilenia. Pri mačacom zvuku mňau si spoločník sám praje, aby jeho druh naňho zaútočil, vlastne ho provokuje. Významnou zložkou medvedích hier je neverbálna komunikácia. Napríklad začiatok hry sa prejaví súhlasným pokývaním hláv. Najprv pokyvkáva hlavou jeden medveď, potom súhlasne aj druhý a po chvíli sa vrhnú na seba. No sú aj okamihy, keď hru stačí začať obyčajným opakovaným pohľadom. Jeden sa pozrie na druhého a ten mu vyčíta v očiach, že je čas začať šantiť. Niekedy majú medvedie hry zaujímavý začiatok. Jeden z medveďov zaujme vyhliadnuté vyvýšené miesto a imponuje. Zároveň tak aj prezentuje telesnú veľkosť, čím chce zdôrazniť svoju prevahu nad ostatnými.
Zaujímavé je pozorovať mláďa – jedináčka. Keďže nemá súrodencov, hrá sa s obyčajným stromčekom alebo s nájdeným predmetom. Táto hra má však rovnaký postup, zvukové a vizuálne prejavy ako súrodenecké šantenie.
Plachý, ale…
Medveď je plaché zviera, človeka sa bojí, uteká preč ako každá iná divá zver. Nebezpečná pre človeka je medvedica vodiaca mladé, medveď v úzkom priestore alebo v priestore, kde je veľa ľudí, napríklad hromadná turistika, spoločné poľovačky, zber lesných plodov a pod. Vystrašené zviera hľadá únikovú cestu a bez toho, aby o tom vedel, zrazu sa môže ocitnúť pred človekom. Zareaguje pudovo – a na človeka sa vrhne. Medveď však nikdy nebeží za človekom z väčšej vzdialenosti.
Zapamätajme si, že medvede sa medzi sebou veľmi dobre dohovoria, no s človekom ťažko.
Ivan Kňaze
Foto autor a Pixabay
