Už od najstarších čias patrilo úplné zatmenie Slnka medzi najnápadnejšie nebeské úkazy a aj v súčastnosti pôsobí na každého silným dojmom. Do jasného slnečného kotúča sa zrazu a bez akéhokoľvek predchádzajúceho náznaku začne zahrýzať niečo, tmavé, guľaté a také veľké ako Slnko samo – Mesiac. Neinformovaný divák by si to spočiatku ani nevšimol, ani keby bola zakrytá už polovica Slnka. Až pár minút pred úplným zatmením by spozoroval, že sa vonku zrazu stmieva, namiesto guľatého Slnka je na oblohe úzky kosáčik a ten v ďalšom okamihu zmizne a namiesto slnečného kotúča je na nebi tmavý kotúč obklopený svätožiarou. Tá teraz svieti tak ako Mesiac v splne, nebo stmavilo a objavili sa na ňom hviezdy a planéty. Ale nie nadlho. Práve tak rýchlo, ako úplné zatmenie nastalo, zablysne zrazu na pravom okraji tmavého kotúča opäť oslňujúce slnečné svetlo ako úzky, ale rýchlo sa zväčšujúci kosáčik. Zmizli hviezdy i planéty, obloha zjasnela a preč je aj tá čudná svätožiara, ktorá obklopovala zatienené Slnko. Nebeské divadlo sa končí.
K zatmeniu Slnka dochádza vtedy, keď Mesiac obiehajúci okolo Zeme vstúpi medzi nás a Slnko. Mesiac a Slnko pozorované z Zeme sa nám zdajú byť rovnako veľké, majú rovnaký uhlový priemer 0,5 stupňa. Keby bol Mesiac menší, nikdy by sme nemali úplné zatmenie Slnka a nikdy by sme tú svätožiaru okolo zatmeného Slnka nevideli. Keby bol Mesiac väčší, zakryl by aj tú svätožiaru a zasa by sme o nej nevedeli. A pritom táto svätožiara, ktorú hvezdári nazývajú slnečnou korónou, je pre vedu ešte stále tajomná, ale súčasne poskytuje cenné informácie, ťažko získateľné v pozemských laboratóriách.
Pre dávneho človeka všetko, čo sa odohralo v prírode, sa stalo z vôle bohov. Tí takými úkazmi dávali najavo svoju spokojnosť alebo nespokojnosť. V zatmení Slnka videli ľudia znamenie nespokojnosti a hrozbu, že by Slnko mohlo naozaj zmiznúť. A aj vtedy ľudia vedeli, že Slnko je ako zdroj tepla a svetla pre život nevyhnutné. Ak sú teda bohovia s niečím na Zemi nespokojní, kto za to môže? Kto iný, ako vladár. Toho si boli vedomí aj starí čínski cisári a aby sa na situáciu mohli pripraviť, držali na svojich dvoroch špecialistov, ktorí dokázali zatmenie vopred predpovedať. Cisárova príprava potom spočívala v tom, že zatmenie vopred verejne ohlásil a interpretoval ho ako nespokojnosť bohov s poddaným ľudom, že si nedostatočne plní svoje pracovné povinnosti a neodvádza dosť darov do štátnej pokladnice a kňazom. Preto sa v deň zatmenia musel ľud zhromaždiť na mieste stráženom vojskom, odovzdať dlžné sumy a modliť sa k bohom tak dlho, až sa tí udobrili a zatmenie sa skončilo.
Ako mohli vtedajší hvezdári predvídať zatmenie? Zrejme už mali akúsi predstavu o pohybe Slnka a Mesiaca. Vznik zatmenia je viazaný vzájomnou polohou Slnka a Mesiaca tak, ako ich premietame na nebeskú sféru. Keby bola dráha Mesiaca totožná s ekliptikou (dráha Slnka na nebi), opakovali by sa slnečné zatmenia pri každom nove. Mesačná dráha je od ekliptiky odklonená o 5 stupňov. Preto slnečné zatmenie môže nastať len vtedy, keď je Slnko blízko pri jednom z dvoch tzv. uzlov mesačnej dráhy, t. j. miesta, kde sa dráhy Slnka a Mesiaca na oblohe pretínajú. Súčasne tam tiež musí byť Mesiac v nove. Uzly mesačnej dráhy postupujú po ekliptike proti pohybu Slnka a Slnko sa vracia k uzlu za 346,62 dňa. Mesiac sa vracia do novu za 29,53 dňa (synodický mesiac). Aby sa našlo obdobie priaznivé na vznik zatmenia, musí sa nájsť čas, ktorý obsahuje celistvý počet 346,62 a 29,53 dňa. Takým časom je 6 585,32 dňa, čo je 18 rokov a 10 alebo 11 dní (podľa toho, koľko prestupných rokov je v tomto intervale). Táto perióda bola známa už starým Chaldejcom v 6. storočí pred n. l. pod menom saros, čiže opakovanie. Zvyšná tretina dňa spôsobuje, že zatmenie sa posúva na zemskom glóbuse približne o 120 stupňov na západ. V takej veľkej ríši, ako bola Čína, to tak nevadilo, zatmenie bolo aspoň z časti vidieť. Súčasne sa posúva trochu na sever, takže o určitom počte opakovaní sa z úplného zatmenia stane čiastočné a nakoniec vymizne úplne. Cyklus sa začína čiastočným zatmením pri južnom póle a končí sa opäť čiastočným zatmením pri severnom póle. Trvá približne 1 300 rokov a obsahuje 70 zatmení.
Najstaršia správa o slnečnom zatmení pochádza z čínskych análov z roku 2137 pred n. l. Vtedy nastalo neohlásené zatmenie, ľud sa začal búriť a vydesený cisár dal predvolať dvorných astronómov. Tých však nemohli nikde nájsť, až po dlhšom hľadaní ich objavili opitých v krčme a rozzúrený cisár ich dal hneď popraviť. Spomínajú sa ich mená: Hi a Ho. Z neskoršieho obdobia sú záznamy o početných zatmeniach v Konfuciovej kronike, ktorá zaznamenáva dôležité udalosti od roku 722 do roku 481 pred n. l. Z rovnakého obdobia sú správy o troch zatmeniach z asýrskych hlinených doštičiek. Aj Starý zákon opisuje niekoľko zatmení. V klasickej literatúre sú správy už určitejšie a početnejšie. Známe je zatmenie z roku 585 pred n. l., ktoré predpovedal grécky filozof Táles z Milétu a ktoré vraj ukončilo vojnu Lýdov a Médov. Táles za svoju predpoveď dostal peňažnú odmenu, ktorú mu však onedlho odňali, pretože tvrdením, že Mesiac nie je božstvo, ale teleso väčšie ako Peloponéz, sa rúhal bohom. Záznamy o zatmeniach sú dôležitou pomôckou dejepiscov, lebo stanovujú veľmi presne letopočty i dátumy ostatných udalostí zaznamenaných spolu so zatmením. Theodor von Oppolzer vydal v roku 1887 Canon der Finsternisse, ktorý obsahuje všetky zatmenia od roku 1208 pred n. l. až do roku 2162 n. l. Osahuje 5 200 zatmení Mesiaca a 8 000 zatmení Slnka.
Doc. Dr. Záviš Bochníček, CSc.
