Nechýbalo veľa a Zem aj Venuša mohli ísť po úplne odlišných evolučných cestách. Ak by boli podmienky v našej slnečnej sústave len o trochu odlišné, Venuša mohla byť plná života a Zem úplne mŕtva.
Adrian Lenardic z Riceovej univerzity podotkol, že jeho štúdia obsahuje aj trochu filozofie o samotnej vede, avšak samozrejme aj vedeckú prácu o konkrétnej problematike. Táto štúdia nehľadala planéty, ktoré by mohli byť prijateľné pre život, namiesto toho ale prispela k zlepšeniu spôsobu ako takéto planéty hľadať.
Lenardic a jeho tím naznačili, že obývateľné planéty môžu ležať aj mimo obývateľnej zóny ich hviezdy. O obývateľnej zóne sa dlho uvažovalo ako o priestore okolo hviezdy, ktorý nie je ani príliš teplý, ani príliš studený – miesto, kde si kamenné planéty môžu udržať povrchovú vodu, aj dýchateľnú atmosféru. Podľa Lenardica je však táto zóna, ktorú doteraz vedci určovali len na základe pozorovaní našej vlastnej slnečnej sústavy, príliš obmedzujúca.
Vedec citoval svojho učiteľa Williama Kaula, ktorý povedal, že dlho sme žili len v jedinom experimente – našej slnečnej sústave. Kaula je považovaný za otca vesmírnej geodézie – systému, ktorý umožňuje kvantifikovať všetky charakteristiky slnečnej sústavy. Podľa Lenardica je jeho výskum nielen o planétach, ale aj o dávnom probléme vedcov správne odhadnúť rovnováhu medzi možnosťou a určitosťou, zákonoch a eventualitách, solídnym určovaním a pravdepodobnosťou.
Štúdia tiež kladie otázku, ak by sa experiment našej slnečnej sústavy zopakoval, vyzerala by rovnako, ako vyzerá teraz? To bolo dlho čisto filozofickou otázkou, avšak súčasným pozorovaním cudzích slnečných sústav a planét prechádza táto otázka čoraz viac do vedeckých sfér. Ak nájdeme v inej slnečnej sústave planétu v tom istom rozpoložení ako Venuša, ktorá však bude vhodná pre život, budeme vedieť, že to, čo vidíme v našej slnečnej sústave nie je univerzálnym pravidlom.
Lenardicov tím rozšíril koncept obývateľných zón, keď zistil, že život na Zemi nevznikol len na základe jej polohy v obývateľnej zóne. Aj malé zmeny podmienok počas jej vzniku ju mohli spraviť neobývateľnou. Podobne malá variácia však mohla spraviť Venušu obývateľnou tým, že by jej zabránila stať sa ohnivou púšťou s jedovatou atmosférou.
Nový výskum tiež spochybnil domnienku, že bez platňovej tektoniky by na Zemi nebol život. Lenardic uviedol, že o tomto probléme sa v súčasnosti ešte stále diskutuje, avšak pred 2 až 3 miliardami rokov vyzerala naša Zem úplne ako cudzia planéta. Jej atmosféra neobsahovala žiaden kyslík a vedci zastávajú názor, že vtedy ešte možno nefungovala platňová tektonika.
Napriek tomu nikto nepochybuje, že na Zemi už vtedy bol život – a to napriek tomu, aká bola Zem odlišná od jej dnešnej podoby. Samotná Zem sa počas vývoja menila a tak si musíme položiť otázku, či máme naozaj vylúčiť možnosť, že cudzia planéta môže byť rovnaká, ako mladá Zem, len preto, že sa na nej nenachádza kyslík a, že jej tektonika sa líši od tej, ktorú môžeme v súčasnosti pozorovať na Zemi. Lenardic tvrdí, že obývateľnosť je evolučná premenná a vedci by sa teda mali snažiť pochopiť symbiózu medzi vývojom života a vývojom samotnej hostiteľskej planéty.
Autor štúdie strávi toto leto na konferenciách s inžiniermi navrhujúcimi budúce vesmírne teleskopy. Kvalitne navrhnuté prístroje totiž budú pre hľadanie, charakterizovanie a zostavovanie databáz vzdialených slnečných sústav a ich planét veľkým prínosom.
Lenardic dodal, že v súčasnosti sa rysujú poznatky, ktoré sa, keď bol ešte študent, zdali úplne uletené. Jeho štúdia je do značnej miery o predstavivosti (samozrejme v rámci zákonov fyziky, chémie a biológie) ako by cudzie planéty mohli vyzerať – ide o to, nebyť obmedzený len pohľadom na planéty, ku ktorým máme prístup. Postupom času sa bude zlepšovať aj naša schopnosť pozorovať vzdialené objekty a tak by sme nemali obmedzovať našu predstavivosť, ak nás vedie k alternatívnym hypotézam.
Na štúdii sa podieľal aj Matt Weller z Mesačného a planetárneho ústavu NASA, geodetický inžinier John Crowley z kanadského geodetického prieskumu prírodných zdrojov a Ottawskej univerzity a profesor vulkanológie, geodynamiky a planetárnych vied Mark Jellinek z Univerzity Britskej Kolumbie. Výskum bol tiež podporený americkou Národnou nadáciou pre vedu.
