Herodesa Veľkého poznáme nielen ako biblického vraha nemluvniatok, ale najmä ako jedného z najväčších staviteľov v histórii.
Z množstva Herodesových stavieb na obranné účely vynikajú najmä štyri. Azda výnimkou môže byť medzi nimi prestavba chýrneho jeruzalemského chrámu, najposvätnejšieho miesto judaizmu. Pozrime sa na ne z hľadiska technických i architektonických unikátov a zaujímavostí.
Chrámová hora
Tieto riadky píšem v Jeruzaleme, jednom z najskvostnejších miest na zemi. Stretávajú sa tu tri veľké svetové náboženstvá: kresťanstvo, židovstvo a islam. V jeho centre je jedna z najpôsobivejších architektonických stavieb a pravdepodobne je to aj nábožensky najvýznamnejšie miesto na svete – Chrámová hora.
Čo je Chrámová hora?
Ide o horu stotožňovanú s horou Moria alebo Sion. Začiatkom nášho letopočtu, v čase, keď po meste mohol chodiť Ježiš, bol Jeruzalem hrdý na svoj takzvaný Druhý chrám. Jeho prvú podobu postavil kráľ Šalamún a Babylončania ju v roku 586 pred. n. l. zrovnali so zemou. Vieme tiež, že Židia do Jeruzalema putovali vo veľkom počte vrátane mnohých zahraničných – dnes by sme povedali – celebrít. Nevieme, ako často sem putovali, no zaiste to záviselo od ich príjmov a vzdialenosti. Je však známe, že každý židovský muž nad dvadsať rokov musel ročne platiť tzv. chrámovú daň. A tu, tesne pred narodením Ježiša, prichádza na scénu Herodes. Vidiac a zhodnotiac priestor okolo jeruzalemského chrámu rozhodol sa kompletne ho vynoviť. Určite chcel touto architektúrou zaujať pútnikov, no jeho dôvod bol aj čisto praktický: s pribúdajúcim židovským obyvateľstvom a priaznivými podmienkami za rímskej správy (tzv. rímsky mier – Pax romana) prichádzalo do mesta aj čoraz viac návštevníkov. Výsledkom bol Herodesov projekt, najodvážnejší a najambicióznejší v celej predošlej existencii izraelského územia, ak nie aj do súčasnosti. Po jeho dokončení sa Jeruzalem mohol pýšiť najväčším posvätným komplexom v celej Rímskej ríši.
Herodes a chrám
Ani taký panovník ako Herodes sa nemohol dotknúť samotného chrámu, ale s jeho okolím, zvaným temenos, mohol naložiť podľa svojich predstáv. Temenos je súčasťou starovekých chrámov a oddeľuje posvätný priestor od svetského. Práve túto časť sa Herodes rozhodol rozšíriť. V čom spočívala veľkoleposť tohto projektu? Skúste si predstaviť, že vlastníte napríklad hrad na kopci a rozhodnete sa okolo neho postaviť plošinu s rozmermi približne 300 × 500 metrov. Ako to urobiť, keď budova je na kopci a z každej strany susedí s údolím? Herodes riešenie našiel. Treba však priznať, že okolo chrámu už stála plošina, no nedostatočne veľká. Staviteľské projekty navrhovali teda rozšíriť iba jej západnú, severnú a južnú stranu. Okolo boli dve údolia zvané Bethezské (na západe) a Tyropoeonské (na severe), v ktorých stavebné práce tiež prebiehali. Rozšírenie plošiny si vyžadovalo mimoriadne pevné základy, aby sa stavba nezačala rozpadať ako torta, keď na ňu pritlačíte. Preto Herodesovi robotníci odkopali kopec vysoký asi 20 metrov, kým sa nedostali na kamenné podložie. Tu uložili masívne kamene tvoriace základ budúcej nadstavby, ktorou boli päť metrov hrubé podporné múry. Ich vnútro potom postupne vypĺňali zeminou. Tak vznikla vo výške vyše 30 metrov plošina pre najcitlivejší náboženský priestor na svete. Dnes sa z týchto múrov zachovala len západná časť, známa ako Múr nárekov, z ktorej vidno 19 nadzemných metrov. Niektoré zo stavebných blokov sú naozaj obrovské, najmä jeden viditeľný v podzemnom tuneli. Je dlhý vyše 13 metrov, vysoký viac než tri metre, s odhadovanou šírkou asi štyri metre a hmotnosťou vyše päť ton (odhadovanou, lebo vidno iba jeho západnú časť).
Záhada vápencových blokov odhalená
Ako sa starovekým staviteľom poradilo vytesať takéto veľké kamene a dostať ich na potrebné miesto? Je za tým iba fyzika a ich šikovnosť. V prostredí Jeruzalema sa nachádzajú striedavo dve vrstvy (turónskeho a cenomanského) vápenca. Ich hrúbka je rôzna, no v rozmedzí asi 0,5 až 1,5 metra. Stavitelia priamo v jeruzalemskej vápencovej jame vyrábali vápencové bloky. Jeden robotník s krompáčom vytváral medzery medzi budúcimi vápencovými blokmi, ale len do hĺbky asi 10 až 15 cm. Medzery vysekal na každej strane vytváraného bloku, okrem jeho spodnej časti. Druhý robotník do nich vtĺkol kladivom natesno kusy dreva a polial ich vodou.
Drevo nasiaknuté vodou sa začalo rozťahovať a vytvárať tlak, ktorý nakoniec oddelil vápencový blok od podložia. Ani premiestňovanie takýchto veľkých blokov nebol nijaký zázrak. Vieme o mieste, ktoré pravdepodobne slúžilo ako vápencová baňa pre Chrámovú horu. Bolo od nej vzdialené necelé dva kilometre. Prekonať túto vzdialenosť pomáhala dômyselná technika na zdvíhanie a posúvanie stavebných blokov pomocou kladky a valiacich sa polien.
Masada
Názov Masada pochádza z hebrejského označenia pevnosti. Tvorí zastavanú plošinu na vrchu hory, skalného útesu na východnom okraji Judskej púšte, iba necelých päť kilometrov od Mŕtveho mora. Preslávila sa ako útočisko Židov počas židovskej vzbury, ktoré po ročnom obliehaní Rimania nakoniec v roku 73 dobyli. Ako však píše židovský historik Jozef Flávius (1. storočie) z 967 Židov, ktorí sa celý ten čas v pevnosti ukrývali a rozhodli sa nakoniec radšej všetci dobrovoľne umrieť, než sa vzdať Rimanom, zostali nažive iba dve ženy a ich päť detí, ukryté v cisterne. Ďalej píše, že Masadu pôvodne vybudovali niekedy v druhom storočí pred n. l. za vlády miestnych Makabejcov.Pravdepodobne po nich nezostali žiadne pamiatky, keďže Herodes všetko kompletne a dôsledne prestaval na odolnú pevnosť, lebo sa obával, že rímsky vojvodca Marcus Antonius podľahne tlaku Kleopatry a odovzdá Judeu pod egyptskú vládu.
Pevnosť
Herodes postavil pevnosť na neobývanom priestore v púšti s nepriaznivými prírodnými podmienkami, ale neďaleko významných ciest. Vrchol hory obopínali hradby s chodbami uprostred, dlhé takmer 1,3 km. Tvorilo ich 70 miestností, širokých štyri metre a dlhých 10 až 35 metrov. V miestnostiach bývali obyvatelia pevnosti. Výška hradieb sa odhaduje od štyroch po osem metrov. Hradby chránilo 27 dvoj- a trojposchodových veží.
Herodes sa bál, že rímsky vojvodca Marcus Antonius podľahne tlaku Kleopatry a odovzdá Judeu pod egyptskú vládu.
Okrem obranného účelu slúžili aj ako remeselnícke dielne alebo na chov holubov. Nachádzali sa tu ďalej dva Herodesove paláce, administratívne budovy, budovy pre sluhov, kúpele či rôzne sklady. Pohodlie kráľa a jeho hostí mali zabezpečovať okrem kúpeľní v palácoch aj kúpele v rímskom štýle a veľký plavecký bazén na južnej strane. Jeden palác slúžil najskôr na oficiálne ceremónie, kde mal Herodes svoj trón (ostali po ňom diery v zemi), a druhý ako jeho osobný príbytok. Ten mal až tri rôzne poschodia (terasy) a pre strážený prístup šlo v podstate o pevnosť v pevnosti. Napriek veľkej stavebnej aktivite zostala väčšina plošiny voľná a okrem iného slúžila tiež na pestovanie rozličných poľnohospodárskych plodín.
Bez vody to nejde
Všetky, aj veľké kamenné bloky na stavby budov, pochádzajú z vápencovej hory. Z vápenca je vytesaných tiež osemnásť veľkých cisterien. Vodu z dvoch miestnych korýt riek, zavodnených iba v čase dažďov, odvádzali do cisterien dva akvadukty, vytesané do skaly. Spodný rad tvorili štyri cisterny, prostredný rad na západnej strane útesu tvorilo osem cisterien. Cisterny mali vtokové stavidlá, umožňujúce regulovať, do ktorej cisterny voda potečie, a mali aj vchody so schodiskom, vedúcim na dno cisterny.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v augustovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
MA, Andrej Zeman, Jeruzalem
Ilustrácie Marcela Pekarčíková, foto Matúš Matejíček
