V januári tohto roku skonal Terry Jones, bývalý člen legendárnej britskej skupiny komikov Monty Python. Trpel zriedkavou formou demencie, ktorá oberá človeka o schopnosť využívať dar reči na komunikáciu so svojím okolím. Pred smrťou sa rozhodol darovať svoj mozog na výskumné účely, aby pomohol rozlúštiť záhadu tejto zákernej choroby.
V roku 1969 sa v reštaurácii v Hampsteade stretlo šesť mladíkov s cieľom pripraviť podklady pre zábavnú reláciu britskej televíznej stanice BBC, ktorá mala byť koncipovaná v podobe krátkych humorných skečov. Trojica odchovancov Cambridgeskej univerzity Graham Chapman, Eric Idle a John Cleese, Terry Jones a Michael Palin zastupujúci farby Oxfordskej univerzity a americký animátor Terry Gilliam rozbehli spoločne projekt Lietajúceho cirkusu Monty Pythona (orig. Monty Python’s Flying Circus), ktorý priniesol do britskej verejnoprávnej televízie úplne novú, dovtedy nevídanú podobu absurdného humoru.
Kognitívna rezerva
Walesan Terry Jones bol od samého začiatku hybnou silou pythonovského surrealistického sveta komédie. Bol akčný, nezastaviteľný a mimoriadne tvorivý. Okrem humorných scénok a filmovania sa venoval aj detskej literatúre a vzdelávacím programom, ktoré boli zamerané na stredovekú históriu. Vymýšľal, písal, zabával ľudí navôkol. Jeho mozog bol v permanentnom zaťažení, budoval si kognitívnu rezervu, ktorá robí mozog menej zraniteľným demenciou.
Napriek tomu sa u neho v roku 2016 objavilo veľmi zriedkavé neurodegeneračné ochorenie, ktoré poznáme pod menom frontotemporálna demencia. Ochorenia mu diagnostikoval profesor neurológie Nick Fox z londýnskej University College, legenda výskumu ľudských demencií. Oboch spájala jedna spoločná črta – široká slovná zásoba a dokonalá práca s rodným jazykom. Vždy keď sa Nick Fox postavil za rečnícky pult, mohli sme očakávať veľkolepé vedecké predstavenie. Tak ako bol Jones dokonalý v písaní vtipných a absurdných skečov, profesor Fox dokázal prerozprávať zložité vedecké témy príťažlivou formou širokej vedeckej komunite.
Výsledky vyšetrení ukázali, že Terry Jones trpel primárnou progresívnou afáziou, ktorá patrí do spektra tzv. frontotemporálnych demencií. Kolega Michael Palin si ešte pred prepuknutím ochorenia všimol, že jeho najlepší priateľ má problémy zapamätať si text. Rodina potvrdila, že na začiatku spozorovali, že Terryho reč začína byť neistá, nejaký čas využíval emailovú komunikáciu, ale po čase nadobudli jeho listy chaotickú podobu. Postupne prestal komunikovať s médiami a stiahol sa do úzadia. On sám sa k svojej diagnóze postavil typicky pythonovsky: Mám demenciu! Môj čelový lalok niekam zdrhol.
Trampoty s jazykom
Už niekoľko desaťročí sa diskutuje o tom, ktorá choroba mozgu zasiahla do tvorivého života fenomenálneho hudobného skladateľa s baskicko-švajčiarskymi koreňmi Mauricea Ravela. Na zozname sa postupne striedali mená známych i menej známych ochorení mozgu. Niektorí odborníci dokonca predpokladali, že opakujúce sa motívy majstrovského hudobného diela Bolero sú výsledkom poškodenia jeho spánkovej a čelovej mozgovej kôry. Tieto predpoklady sa nikdy nepotvrdili, keďže svoj opus magnum napísal 16 rokov pred svojou smrťou.
V roku 1932 sa Ravel stal obeťou havárie a utrpel zranenie hlavy. Napriek tomu, že svoje zranenia bagatelizoval, neskôr sa sťažoval na to, že po havárii celé dni len spal a jedol. Nedokázal pracovať a sústrediť sa na komponovanie. Tieto príznaky sú charakteristické pre traumatické poškodenie mozgu. Systematická analýza klinických prejavov, ktoré sa u majstra rozvinuli v posledných rokoch života, postupne zúžila okruh podozrivých.
Na prvú priečku sa po dlhých diskusiách prepracovala primárna progresívna afázia. Ravel v posledných rokoch života trpel poruchami reči, či už v písanej alebo hovorenej forme, nedokázal preniesť tóny, ktoré sa mu rodili v hlave, do podoby nôt a prestával sa priateliť so svojím pianom. Napriek tomu sa jeho schopnosť vnímať hudbu nezmenila. Práve poruchy reči indikujú, že Terryho Jonesa a Mauricea Ravela mohol stretnúť rovnaký osud.
Norbert Žilka
Neuroimunologický ústav SAV
