Revidované datovanie fosílií na Jáve ukázalo, že poslední známi ľudia vzpriamení žili pred asi 113-tisíc rokmi. Navyše, ich predkovia tam dorazili oveľa neskôr, ako sa myslelo.
Vznik nášho ľudského rodu Homo sa sčasti na základe fosílií, sčasti podľa kamenných nástrojov a napokon sčasti geneticky kladie do časového rozmedzia pred 2,5 milióna až 3 miliónmi rokov. Fosílie aj nástroje poukazujú na značný anatomický a kultúrny skok v porovnaní s predľuďmi, australopitekmi, hoci vedci predpokladajú, že pri začiatku evolúcie rodu Homo stál práve niektorý druh australopitekov. Situácia je však dosiaľ neurčitá, čo sa odráža v neuzavretej klasifikácii fosílií prvých tvorov so znakmi rodu Homo.
Možno sa prikloniť k názoru toho či onoho paleoantropológa a hovoriť o Homo gautengensis, človeku turkanskom (Homo rudolfensis) či človeku zručnom (Homo habilis), no zatiaľ je ešte vždy najistejšie hovoriť o skorých Homo.
Ľudské znaky, tak ako ich chápeme – plne vzpriamená chôdza, veľká postava, väčší objem mozgu a rast mozgovne na úkor tvárovej časti lebky a čeľustí so zubami –, sa však vo fosíliách objavujú až pred zhruba 2 miliónmi rokov. Zosobnené boli druhom človek vzpriamený (Homo erectus).
Najprv boli známe iba jeho mladšie ázijské formy, neskôr sa našli aj staršie africké. Nech už o úsvite rodu Homo vládnu hocaké nejasnosti, človek vzpriamený sa berie ako základný druh, z ktorého sa priamo či nepriamo vyvinuli všetky známe mladšie druhy praľudí. Cez stredné články, akým boli v Európe človek predchodca (Homo antecessor) a človek heidelberský (Homo heidelbergensis) až k človeku neandertálskemu (neandertálci, Homo neanderthalensis) a denisovanom (Homo Denisova, resp. Homo altaica), súčasníkom našich skorých predkov sapientov (Homo sapiens), ktorí sa krížili medzi sebou aj s nami.
Kto s kým a kedy?
Samozrejme, keď evolúcia postupovala od jednej ľudskej formy k druhej, vznik novej neznamenal automatický zánik pôvodnej. Mohli žiť vedľa seba – ak si ekologicky priamo nekonkurovali – alebo vzdialenejšie od seba ešte státisíce rokov. Každá forma sa pritom mohla ďalej vyvíjať po svojom, podľa toho, ako na ňu v danom prostredí pôsobil prírodný výber. Napríklad popri neadertálcoch, denisovanoch a sapientoch stále mohli byť prítomné aj staršie formy odvodené z človeka vzpriameného, najmä v Ázii. Preto treba čo najlepšie vymedziť časové súvislosti.
Výrazne k tomu teraz prispel početný medzinárodný tím vedcov, ktorý viedol Russell Ciochon z Iowskej štátnej univerzity v Iowa City (USA). Ako napísali v časopise Nature, podarilo sa im dosiaľ najdôkladnejšie zanalyzovať zložitý kontext geologických nálezov očividne najmladších fosílií človeka vzpriameného v Ázii. Konkrétne ide o 12 horných častí lebiek a dve kosti dolných končatín. Objavené boli v rokoch 1931 až 1933 v Ngandongu na strednej Jáve v Indonézii. Pochádzajú zo súvrstvia nánosov približne 20 metrov nad terajším tokom rieky Solo. Dosiaľ neboli presne datované – geologická zložitosť nálezových vrstiev viedla len k odhadom v mimoriadne širokom rozpätí, a to od 550-tisíc do iba 27-tisíc rokov. To však, prirodzene, nedovoľovalo vysloviť nijaké zmysluplnejšie závery o možnej koexistencii druhov.
Zdeněk Urban