Chrípka je akútne respiračné ochorenie spôsobené vírusom chrípky. Dôležitým faktorom pri šírení (nielen) chrípkovej infekcie je cestovanie, najúčinnejšou ochranou je vakcinácia.
Vírus chrípky prvý raz izolovali v roku 1933 v Anglicku Wilson Smith, Patrick Playfair Laidlow a Christopher Andrews. V súčasnosti sú známe štyri typy vírusov chrípky: A, B, C a D. Najvariabilnejšie a pre ľudí najnebezpečnejšie sú vírusy chrípky typu A. Dôvody vyplývajú z charakteru vírusov – majú totiž genóm tvorený ôsmimi segmentmi vírusovej RNA a majú široké spektrum hostiteľov (ľudí a rôzne živočíchy, najmä vtáky a cicavce, napríklad prasatá, kone).
Vírus chrípky
Chrípkový vírus je častica veľkosti 80 – 120 nm. Jadro tvorí genóm zložený z ôsmich segmentov jednovláknovej RNA v komplexe s nukleoproteínom a s polymerázovým komplexom pozostávajúcim z troch subjednotiek (PB1, PB2, PA). Každý segment kóduje jeden, niektoré aj viac proteínov vírusu chrípky.
Vírus je obalený lipidickou dvojvrstvou pochádzajúcou z hostiteľskej bunky, ktorá je z vnútornej strany vystlaná membránovým M1 proteínom. Vo vírusovom obale sú vnorené dva typy povrchových glykoproteínových výbežkov: hemaglutinín (HA) – zodpovedný za prichytenie sa vírusu na bunku aj vstup do nej a neuraminidáza (NA) – s enzymatickou aktivitou, zodpovednou za uvoľnenie novovytvoreného vírusu z povrchu infikovanej bunky. V membráne je ukotvený aj malý vírusom kódovaný proteín M2, ktorý má funkciu iónového kanála potrebného pri uvoľňovaní genetického materiálu vírusu dovnútra bunky.
HA a NA sú hlavné antigény vírusu chrípky a indukujú tvorbu protilátok s ochranným účinkom proti infekcii. Sú hlavnou zložkou súčasných sezónnych vakcín proti chrípke. Nateraz je pri vírusoch chrípky typu A známych 19 subtypov HA a 11 subtypov NA. U ľudí sa doteraz vyskytli subtypy hemaglutinínu H1, H2, H3 a neuraminidázy N1 a N2.
Infekčné kvapôčky
Vírus chrípky sa šíri kvapôčkami. Klinické príznaky chrípky, na rozdiel od bežného prechladnutia, nastupujú náhle – prudké zvýšenie teploty (38 °C a viac), bolesti hrdla, hlavy a svalov, malátnosť a pocit vyčerpania, s neskorším nástupom nádchy a najmä silného kašľa, ktorý môže aj dlhodobejšie pretrvávať.
Spektrum klinických príznakov chrípkového ochorenia môže byť veľmi široké – od mierneho až po veľmi ťažký priebeh, ktorý môže byť komplikovaný vírusovou pneumóniou, ale aj bakteriálnou koinfekciou spojenou so sinusitídou alebo bakteriálnym zápalom pľúc.Komplikácie vyskytujúce sa v súvislosti s chrípkovým ochorením môžu byť pre pacienta až fatálne. Závisí to od mnohých faktorov, ale predovšetkým od imunitného stavu infikovaného jedinca, ktorý môže byť oslabený najmä pri chronicky chorých alebo pri imunosuprimovaných (napríklad aj onkologických) pacientoch. Takýto priebeh sa môže končiť aj smrťou, najmä ak sa pridruží sekundárna bakteriálna infekcia, ktorej liečba je potom problematická.
Epidémie a pandémie
Chrípkové ochorenie sa vyskytuje sezónne vo forme každoročne sa opakujúcich epidémií, niekedy sa rozšíri aj celosvetovo a dosahuje rozsah pandémie, t. j. zasiahne všetky kontinenty sveta.
Od začiatku 20. storočia sa vyskytli štyri pandémie. Z popísaných pandémií bola najdevastujúcejšia v roku 1918. Spôsobil ju vírus chrípky A, subtypu H1N1 a je označovaná ako španielska chrípka. Počas tejto pandémie sa nakazilo podľa záznamov až 50 % ľudskej populácie sveta, pričom na jej následky zomrelo vo svete 20 až 50 (niekde uvádzajú až 100) miliónov ľudí. Najväčšia úmrtnosť bola vo vekovej kategórii 20 až 40 rokov. Táto chrípka sa šírila v dvoch vlnách, prvá bola miernejšia a prepukla v marci 1918 v USA. Druhá vlna bola agresívnejšia a šírila sa z pobrežia Európy (Španielsko, Taliansko a Veľká Británia), keď sa preniesla z lode na pevninu.
Ďalšia pandémia bola zaznamenaná v roku 1957 a označovala sa ako ázijská či singapurská chrípka A subtypu H2N2. V roku 1968 vypukla pandémia hongkonskej chrípky A (subtypu H3N2). Posledná zaznamenaná pandémia chrípky sa vyskytla už v tomto storočí. Podľa epicentra sa označovala ako mexická. Bola miernejšia a prepukla v roku 2009, keď sa vírus chrípky A subtypu H1N1, antigénne odlišný od predchádzajúcich ľudských subtypov H1N1, rozšíril do celého sveta. Proti nemu bola vyrobená veľmi rýchlo účinná pandemická vakcína. V máji 2010 bolo hlásených celosvetovo 12-tisíc úmrtí ľudí na následky tejto pandémie. Neskôr ešte v tzv. postpandemickom období kocirkuloval tento vírus v rámci ročných chrípkových epidémií a je súčasťou chrípkových vakcín aj v súčasnosti.
Zoonóza je infekčné ochorenie spôsobené baktériou, vírusom alebo parazitom, ktoré sa prenieslo zo zvierat na ľudí.
Epidémia je šírenie infekčného ochorenia na veľký počet ľudí v danej populácii v určitej geografickej oblasti; pri chrípke vznikajú epidémie ako dôsledok malých zmien, bodových mutácií v genóme vírusu chrípky (antigénna výmena).
Pandémia je šírenie infekčného ochorenia z určitej geografickej oblasti celosvetovo na všetky kontinenty spojené s ochorením veľkého počtu ľudí. Pri chrípke sa za pandemický vírus označuje taký, ktorý sa líši subtypom HA, niekedy aj oboch povrchových glykoproteínov od predchádzajúcich ľudských vírusov a ľudia proti nemu nemajú imunitu. Takýto vírus vznikne dôsledkom preusporiadania niektorých segmentov genómu vírusu chrípky spravidla medzi ľudskými a vtáčími, resp. inými zvieracími vírusmi chrípky, ako sú napr. prasatá. Táto zmena sa označuje ako antigénna výmena a výsledkom je nový vírus, proti ktorému ľudská populácia nemá imunitu, a preto sa môže rozšíriť pandemicky.
Virulencia vyjadruje schopnosť patogénu infikovať alebo poškodiť hostiteľa.
Mortalita vyjadruje počet smrteľných prípadov následkom určitého ochorenia v populácii za určitý časový úsek z celkového počtu infikovaných jedincov.
Vírusová replikácia je proces syntézy vírusovej RNA, vírusových proteínov, resp. enzýmov v infikovanej bunke a následná kompletizácia vírusových častíc.
Antigén je látka, ktorá vyvoláva imunitnú odpoveď (napr. tvorbu špecifických protilátok).
Antivirotikum je chemicky definovaná substancia, ktorá inhibuje (zastavuje alebo spomaľuje) replikáciu alebo šírenie vírusu.
Príčiny vzniku
Cestovanie predstavuje dôležitý faktor pri šírení nielen chrípkovej infekcie, ale aj iných vírusových, resp. bakteriálnych ochorení, predovšetkým však respiračných. Hlavným zdrojom vírusov chrípky sú rezervoárové živočíchy, najmä vodné vtáctvo. Dôležitú úlohu zohrávajú napríklad divé kačice, pri ktorých infekcia prebehne spravidla subklinicky, navyše k šíreniu vírusu prispieva ich migrácia.
V roku 1997 bol evidovaný priamy prenos vysokopatogénneho vírusu chrípky H5N1 z vtákov na človeka, ktorý sa šíril zoonoticky. Tento vírus sa prejavoval veľkou mortalitou (na začiatku až 30 %). Našťastie sa neadaptoval na ľudí, nezačal sa šíriť z človeka na človeka a nespôsobil u ľudí pandémiu. V roku 2013 bol popísaný priamy prenos vírusu H7N9 z vtákov na ľudí. Ochorenie bolo sprevádzané ťažkým postihnutím pľúc. Takýchto zoonotických epizód spôsobených vírusom chrípky vtáčieho pôvodu bolo evidovaných viacero a na ich následky v postihnutých lokalitách zomreli rádovo stovky ľudí.
Vírusy chrípky, ktoré majú potenciál adaptovať sa na nového hostiteľa, predstavujú pre ľudí ustavičnú pandemickú hrozbu. Cieľom vedcov je predísť potenciálnym pandémiám, preto sa venuje veľa úsilia na poznávanie patogenézy chrípkového ochorenia, na vývoj protichrípkových vakcín so širokým spektrom účinku a na vývoj antivírusových látok, ktoré sa môžu použiť v prípade, keď už pandémia prepukla.
RNDr. Eva Varečková, DrSc.
RNDr. František Kostolanský, CSc.
Virologický ústav BMC SAV v Bratislave
