Keď makchia zahýri farbami

Mnoho návštevníkov Stredomoria si neuvedomuje, že stromy a kry, neobvyklé byliny či polokry a vždyzelené dreviny s tvrdými listami v blízkom okolí pláží sú náhradou pôvodnej rastlinnej pokrývky, ktorú človek menil svojou činnosťou najmenej 8 000 rokov.

Takmer všetky porasty s výnimkou nedostupného terénu sú vlastne druhotné rastlinné spoločenstvá, pretože väčšinu pôvodných lesov ľudia vyrúbali a vypálili. Tento náhradný sekundárny typ vegetácie tvorenej najmä nízkymi krovinatými porastmi sa nazýva makchia.

Zdanie klame

Je to v súčasnosti jeden z najčastejších vegetačných typov stredomorskej oblasti. Najmä v letnom dovolenkovom období sa makchia javí ako množstvo pichľavých nepreniknuteľných porastov nízkeho vzrastu. V skutočnosti sú to nielen porasty krov či polokrov pripomínajúcich byliny, ale aj nižších stromov. Na niektorých exponovaných stanoviskách, najmä na skalnatom substráte, na miestach s malými zrážkami, kde sa nemohol vytvoriť les, existovala ešte pred zásahmi človeka pôvodná makchia.

Na devastácii lesa mala značný podiel aj pastva dobytka, oviec a najmä kôz. Predovšetkým na plytkých pôdach sa takto degradáciou makchie v dôsledku vypaľovania a nadmernej pastvy zvierat postupne vytvorila vegetácia, ktorá sa nazýva garrigue. Tá je tvorená iba drobnými zväčša ostnatými krovinami a niektorými aromatickými rastlinami. Je to typ vegetácie dorastajúci do výšky len asi jeden meter.
Ešte viac degradovaným typom makchie je frygana tvorená izolovane na vyprahnutých vápencových a dolomitových skalách s vegetáciou len približne do polmetrovej výšky. Tento typ vegetácie je typický pre východné Stredomorie.
Keď navštívime Stredomorie v jarnom období, upúta nás pestrosť farieb kvetov v oblasti porastov makchie, ktorú by sme v horúcej letnej sezóne márne hľadali.

Svojimi jasno žltými kvetmi nás už z diaľky ohúri spartium (Spartium junceum), typická rastlina pre porasty vysokej makchie. Patrí do čeľade bôbovité (predtým vikovité). Tento jeden až štyri metre vysoký ker s nenápadnými čiarkovito kopijovitými skoro opadavými listami a pomerne veľkými až 2,5 cm dlhými a prenikavo voňajúcimi kvetmi tvorí miestami aj rozsiahlejšie porasty. Okrem makchie a garrigue pomerne často rastie na ruderálnych miestach (na okrajoch ciest, rumoviskách a opustených miestach). Uprednostňuje vápencové horniny. V niektorých oblastiach bohato kvitne ešte aj v prvej polovici leta. Po odkvitnutí jeho krása skončí a pripomína holé zelené prútie s hnedými strukovitými plodmi dlhými 4 až 8 cm.

Príťažlivá dominanta

Bielo kvitnúci cistus šalviolistý (Cistus salvifolius) kvitne len v jarnom období. Jeho listy pripomínajú listy šalvie. Je to poloker až ker s výškou 30 – 60 cm. Krása jeho kvetov, ktorá nás upúta už z diaľky, vynikne ráno a dopoludnia, ale neskôr, najmä za horúceho slnečného počasia, lupienky kvetov rýchlo opadávajú na zem. Je súčasťou porastov makchie, garrigue, ale aj frygany vo východnom Stredomorí. Najskôr by sme ho mohli vidieť na piesčitých pobrežiach, pri plážach a na dunách v súvislejšie zapojenom bylinnom poraste.

Aj ružovo kvitnúci cistus Cistus incanus kvitne predovšetkým v jarnom období. Jemné kvetné lupienky sa javia, akoby boli pokrčené. Tento druh sa vyskytuje v porastoch typu makchia a garrigue. V letných horúčavách by sme jeho nádherné kvety, pripomínajúce trochu aj ruže, už nenašli. Cistusový ker dosahuje výšku až do 150 cm. Je veľmi rozšírený a patrí k významným liečivým rastlinám. Prípravky z neho pomáhajú organizmu bojovať proti vírusom, baktériám a plesniam a tiež podporuje imunitu. V tradičnej medicíne je Cistus incanus známy ako skalná ruža, prípadne aj divoká ruža. U nás túto rastlinu prezývajú aj ako slovenské Aloe vera.
Oba spomínané druhy cistusov sa často vyskytujú spolu na jednom stanovišti. V čase kvitnutia tvoria na niektorých miestach prekrásnu farebnú dominantu krajiny. Porasty druhov rodu Cistus sú do veľkej miery odolné proti požiarom, ktoré bývajú v oblasti Stredomoria v letnom období pomerne časté.

Text a foto RNDr. Miroslav Kulfan, CSc.