Už od roku 2008 vyhlasuje každoročne Medzinárodný inštitút pre výskum organizmov IISE (International Institute for Species Exploration) nezvyčajnú anketu. Odborná porota v nej vyberá zo všetkých nominovaných druhov objavených v predchádzajúcom roku desať tých najzaujímavejších.
Na to, aby sa nový druh dostal do nominácie, musí spĺňať presné podmienky: byť popísaný podľa správneho kódu botanickej, zoologickej alebo mikrobiologickej nomenklatúry a byť oficiálne pomenovaný v predchádzajúcom kalendárnom roku, v tomto prípade v roku 2015. Keďže nových druhov je veľmi veľa, ani to nestačí na zaradenie do zoznamu. Porota sa snaží vyberať organizmy s výnimočnými črtami, nájdené na osamotených alebo ťažko dostupných miestach alebo organizmy, ktoré sú špeciálne dôležité pre človeka.
Napriek veľkej snahe vedcov je však množstvo druhov zatiaľ neobjavených a predpokladá sa, že niektoré vyhynuli bez toho, že by sme mali možnosť ich spoznať. Podľa odhadov Medzinárodného inštitútu pre výskum organizmov čaká na svoje odhalenie 10 – 12 miliónov žijúcich druhov. Tento odhad však nezahŕňa objavy v oblasti mikrobiológie, kde sa predpokladá vďaka novým, presnejším a zlepšujúcim sa metódam výskumu oveľa vyšší počet nových druhov.
V roku 2013 sa podarilo dostať sa do vybranej spoločnosti desiatky najlepších aj Slovákom. Ako súčasť slovensko-nemeckého výskumného tímu objavili a popísali unikátneho treťohorného svetielkujúceho švába Lucihormetica luckae. Tento živočích už pravdepodobne vyhynul. Jedinou známou oblasťou jeho výskytu boli koruny ekvádorských pralesov, toto miesto však pred niekoľkými rokmi zničila sopka Tungurahua. Napriek tomu sa tím v zložení Peter Vršanský, Robert Ševčík a Miroslav Hain zo Slovenskej akadémie vied, Dušan Chorvát z Medzinárodného laserového centra a Nemec Inge Fritzsche navždy zapísal do histórie tejto ankety.
Do desiatky tých najvýznamnejších sa v aktuálnom ročníku dostalo niekoľko unikátnych druhov, medzi ktorými sú napríklad pleistocénny predok človeka, ryba nosiaca baterku, obria mäsožravá rastlina či strom so zvláštnym spôsobom opeľovania kvetov.
Záchrana korytnačiek
Minulý rok sa podarilo vyriešiť problematickú taxonómiu galapágskych korytnačiek a na základe morfologických a genetických dát sa vyčlenil nový samostatný druh. Práve na rode Chelonoidis pozoroval Charles Darwin evolúciu. Keď v roku 1835 navštívil Galapágske ostrovy, všimol si, že menšie korytnačky s krátkymi krkmi žijú na vlhkých ostrovoch a, naopak, na suchých ostrovoch žijú väčšie korytnačky a s dlhšími krkmi. Aj to mu pomohlo pochopiť, ako funguje prirodzený výber. Populácia korytnačiek Chelonoidis donfaustoi sa skladá z 250 jedincov žijúcich na východe ostrova Santa Cruz. Kvôli menšiemu počtu jedincov korytnačky viac ohrozujú vplyvy mutácií v populácii. Aby sa toto číslo ešte nezmenšilo, práve odlíšenie od sesterského druhu Chelonoidis porteri, do ktorého bola doteraz zaraďovaná, pomôže pri jej cielenej ochrane.
Mozog ako pomaranč
Pozostatky našich predkov pochádzajúcich z Južnej Afriky objavila dvojica jaskyniarov ešte v roku 2013 v Naledi chamber. Nový druh Homo naledi tak nesie meno svojho náleziska.
Na zaradenie do rodu Homo sa používajú znaky ako schopnosť pohybovania sa, manipulácie a prežúvania. Homo naledi má viac týchto spoločných znakov s rodom Homo ako s rodom Australopithecus, pričom oba patria spolu so šimpanzmi do jednej vývojovej línie.
Stavbou tela pripomína menšieho dnes žijúceho človeka. Mal podobné palce, dlane a zápästia, zabezpečujúce citlivú manipuláciu s objektmi. Prsty mal však predĺžené a zahnuté, pravdepodobne prispôsobené na lezenie po stromoch. Dlhé nohy a tvar chodidiel umožňovali chôdzu po dvoch končatinách. Mozog mal približne vo veľkosti pomaranča.
Naledi znamená v jazyku Sotho slovo hviezda. Náš predchodca jednoznačne zahviezdil počtom zachovaných kostí. Napočítali ich 1 550 a vedcom to umožnilo sledovať záznam ich vývinu od bábätka až po dospelých jedincov. Presný vek fosílií zatiaľ nie je známy, no druhy s podobným objemom mozgovne žili pred 4 až 2 miliónmi rokov. Aj určenie veku sedimentov, v ktorých fosílie našli, by mohlo pomôcť k vytvoreniu časovej osi evolúcie rodu Homo.
Benjamín v rodine predkov
Približne pol metra vysoký primát Pliobates cataloniae s prezývkou Laia pochádza zo Španielska. Paleontológom sa podarilo nájsť zachovanú väčšiu časť jeho lebky, zubov a fragmenty prednej končatiny. V súčasnosti sa považuje za najmladšieho spoločného predka gibonov (malé ľudoopy) a hominidov (veľké ľudoopy).
Do objavenia rodu Pliobates vedci predpokladali, že drobné postavy malých ľudoopov boli odvodeným znakom. Pravdou však je, že už spoločný predok mal menšiu postavu a práve väčšie telá veľkých ľudoopov sú derivovaným znakom.
Za svojich čias, asi pred 11,6 milióna rokov, sa Laia šplhala v korunách stromov a pri tom si pochutnávala na ich sladkých plodoch, o čom svedčia škrabance na zuboch. Fosílie primátov sa našli aj na území Slovenska. Starší bol Pliopithecus v Devínskej Novej Vsi a jeho mladší vzdialený príbuzný Paradolichopithecus v Novej Vieske.
Neobyčajný strom
Až do minulého roku vedci v botanicky dobre preskúmanom parku v Gabone prehliadali tento neobyčajný strom Sirdavidia solannona, patriaci do čeľade anonovitých. Rodové meno zdedil po sirovi Davidovi Attenboroughovi, známom predovšetkým z prírodovedných dokumentov BBC. Jeho kvet pripomína ľuľok (Solanum), po ktorom dostal svoje druhové meno. Najbližší príbuzný rastie až 3 000 km od miesta jeho výskytu. Zaujímavosťou je proces opeľovania, ku ktorému dochádza chvením vyvolávaným pohybmi včelích krídel. Koľko takýchto stromov ešte čaká na objavenie?
Ryba s baterkou
Lasiognathus dinema je hrozivo vyzerajúca ryba, z ktorej sa doteraz podarilo nájsť len samičky tohto rodu. Majú predĺžený chrbtový výrastok, ktorý na svojom konci obsahuje svetielkujúce baktérie. Výrastok slúži na lákanie koristi a tiež samčekov. Tie sú väčšinou pri tomto druhu rýb veľmi malé a parazitujú na telách samičiek. Živia sa ich krvou, za čo sa im odmeňujú spermiami.
Lesklá krása šidielok
Umma gumma je názov kovovo lesklého šidielka, pochádzajúceho z Afriky. Pomenovanie dostalo na pamiatku albumu hudobnej skupiny Pink Floyd z roku 1969. V publikácii ho opísali spolu s ďalšími 59 šidielkami a vážkami, čo zvýšilo počet opísaných druhov tejto skupiny až o 10 %. Vážky sú viazané na sladkovodné prostredie, ktoré zaberá len jedno percento zemského povrchu. V skutočnosti tu však žije až desatina živočíšnych druhov, z ktorých je asi tretina ohrozená.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v augustovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
Bc. Lucia Šmídová
Prírodovedecká fakulta UK
