Ešte donedávna sa všeobecne predpokladalo, že pôvodnou domovinou zvláštnych a populárnych plazov – chameleónov je ostrov Madagaskar. Tento predpoklad v súčasnosti neplatí, o čo sa významne zaslúžil aj slovenský paleontológ Andrej Čerňanský, s ktorým sme sa rozprávali o jeho objave, aj o chameleónoch ako takých.
Asi jediný pohľad stačí na pochopenie, prečo sú práve chameleóny spomedzi plazov také populárne…
Chameleóny sú bizarné živočíchy. Pre Európanov nie sú také bežné ako napríklad naše jašterice, ktoré však nie sú o nič menej zaujímavé. Majú rôzne stratégie na prežitie, nezvyčajnú evolúciu a mnohé z nich hýria farbami, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden exotický papagáj. A predsa asi aj v tomto prípade platí, že čo je doma, to sa neráta…
No vráťme sa k chameleónom. Keď si predstavíme izolovaného chameleóna, napríklad položeného doma na stole, vyzerá skôr ako dielo bláznivého vedca, ktorý popustil uzdu svojej fantázii väčšmi, než bolo vhodné. Keď si však chameleóna predstavíme v jeho prirodzenom prostredí, je to o niečom inom. Až vtedy pochopíme, prečo majú to, čo ich robí takými zvláštnymi. A zaujímavými.
Bizarný vzhľad teda nie je samoúčelný. Ako ho využívajú?
Vezmime si napríklad ich oči. Sú veľké a dokážu sa hýbať nezávisle jedno od druhého. Takto dokážu obsiahnuť 360° priestoru a mozog týchto tvorov dokáže takéto obrazy spracovať. Pre nás niečo nepredstaviteľné. No keď sa chameleón zameria na potravu, väčšinou nejaký hmyz, obe oči nasmeruje jedným smerom a sústredí sa. Potom vystrelí jazyk do vzdialenosti aj dvakrát väčšej, ako je jeho telo – a to rýchlosťou asi 500 metrov za sekundu. To mu umožňujú špeciálne elastické tkanivá a svaly napájajúce sa na jeho jazylku. Koniec jazyka však nie je lepkavý, ako si niektorí možno myslia. Má uchopovaciu funkciu. Je to teda niečo ako malá pinzetka, ktorou korisť uchopí. Celkovo je jazyk veľmi silný – dokáže pritiahnuť korisť až tretinovej hmotnosti samotného chameleóna. Končatiny týchto tvorov sú rovnako zvláštne. Majú dva prsty postavené v opozícii oproti zvyšným trom. Aj stočený chvost dokážu používať ako piatu končatinu. To všetko sú úžasné adaptácie na život v korunách stromov.
Stromy sú teda ich prirodzeným habitatom?
Áno. Takéto zvieratá nazývame arborikolné. Stromový spôsob života má rôzne výhody. Umožňuje prístup k zdrojom, ktoré sú pre pozemné formy nedostupné, čo znamená menšiu konkurenciu – a teda väčšiu šancu na prežitie. Pomáha uniknúť viacerým typom predátorov, hoci treba dodať, že občas sa iné nájdu na stromoch. Nevýhodou je, že ide o dynamický typ prostredia a hrozí pád, ktorý môže mať fatálne následky. Zvieratá to riešia dvoma spôsobmi. Buď sa naučia padať kĺzavým, často usmerneným, no najmä spomaleným letom, pričom pri plazoch a obojživelníkoch nejde o aktívny let ako pri vtákoch. Na to im slúži tvar tela, prípadne rôzne výbežky a kožné blany.
Dokážu aj chameleóny takto lietať?
Takéto formy nájdeme u príbuzných chameleónov, pri niektorých agamách, napríklad rodu Draco z Juhovýchodnej Ázie, ale aj pri gekónoch z rodu Ptychozoon. Pokiaľ by sme sa vrátili k našim jaštericiam z čeľade Lacertidae, aj tu nájdeme stromové formy s obdobnou adaptáciou, ako je africký Holaspis. Druhou možnosťou je, že sa v priebehu evolúcie zástupcovia danej línie prispôsobia tak veľmi, že sa vyselektujú znaky, ktoré im pomôžu výrazne zamedziť riziko pádu. A to sa podarilo aj skupine plazov, ktoré nazývame chameleóny. Iba jeden z nich žije na zemi, a to Chamaeleo namaquensis. Pre ostatné chameleóny je asi čudák, no dokáže úspešne prežiť v púšti Namib. Jeho anatómia však svedčí o tom, že jeho predkovia žili tiež na stromoch. Tento chameleón sa teda druhotne zase vrátil k životu na zemi.
Koľko druhov poznáme a kde všade žijú?
V súčasnosti existuje asi 220 druhov chameleónov. Žijú v Afrike, na juhu Európy, na Blízkom východe, dokonca aj v Indii. Takmer polovicu druhov nájdeme na ostrove Madagaskar. Vedci si práve preto dlhé roky mysleli, že tento pomerne veľký ostrov je pôvodným domovom tejto skupiny plazov. Teda že sa tu chameleóny vyvinuli zo svojho predka a neskôr sa rozšírili do iných kútov sveta.
To však nie je také jednoznačné. Prečo?
Mnoho ráz sa miesta najväčšej diverzity danej skupiny naozaj ukážu ako miesta, odkiaľ sa dané organizmy rozšírili do iných oblastí. Nie je to však pravidlo. Dôležité je aj to, či berieme do úvahy počet druhov, ktorých je na Madagaskare v tomto prípade naozaj najviac, alebo počet rodov. Tie žijú na tomto ostrove len asi štyri, medzi nimi napríklad miniatúrni zástupcovia rodu Brookesia s dĺžkou 3 cm. V roku 2013 práve preto jeden tím molekulárnych biológov poznamenal, že by chameleóny nemuseli pochádzať z miesta, ktoré u nás preslávil najmä Móric Beňovský, ale priamo z Afriky. No fosílne dôkazy, jediný skutočný autentický doklad histórie, ktorý by to mohol vyriešiť, chýbali.
Ako sa dôkazy objavili?
Fosílne dôkazy v skutočnosti až tak úplne nechýbali, iba sa o tom nevedelo. Už od roku 1992 bola známa kompletná lebka chameleóna z Kene stará 18 miliónov rokov. Zostávalo však záhadou, o akého chameleóna v tomto prípade ide a čo by nám mohol povedať o evolúcii týchto zvierat, pretože výskum v Afrike sa robí neporovnateľne ťažšie než napríklad v Európe. Je to najmä preto, lebo v čase kolónií sa africké bohatstvo vrátane toho paleontologického a archeologického drancovalo. Preto sú, a dá sa tomu rozumieť, tamojšie súčasné inštitúcie extrémne opatrné. Baviť sa o tom, aby nález požičali do Európy na výskum, je takmer nemysliteľné.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
Foto Pixabay
