Okrem Maximiliána Rudolfa Hella, astronóma a matematika svetového mena, poznáme ešte dvoch významných Hellovcov, priekopníkov slovenskej vedy – Jozefa Karola Hella (Maximilánovho brata) a ich otca Mateja Kornela Hella.
Obaja – otec i syn – sa preslávili ako konštruktéri a vynálezcovia banských čerpacích strojov, dômyselných zariadení, ktoré veľmi pomohli Banskej Štiavnici ako banskému mestu.
Matej Kornel Hell vynikol ako strojmajster, konštruktér vodných zariadení. Najprv pracoval u kniežaťa Fürstenberga, keď tento uzavrel s banskou komorou zmluvu na odvodnenie banskoštiavnických baní. Neskôr pracoval priamo v službách banskej komory. Konštruoval a staval tzv. stangenkunsty. Boli to zdokonalené čerpacie zariadenia s kývavým pákovým prevodom. Veľmi dôležité bolo budovanie vodných nádrží, ktoré staval v okolí Banskej Štiavnice. Z týchto početných, umelo vytvorených vodných plôch získaval vodnú energiu na pohon čerpacích zariadení. Zachytával snehovú a dažďovú vodu, ktorú užitočne využíval. Tým významne prispel k záchrane štiavnických baní pred zatopením a aj pred ich úplnou likvidáciou, ktorá im hrozila od vodcov Rákocziho povstania, i od viedenskej Dvorskej komory. Aktivita a odbornosť spojená s mimoriadnou usilovnosťou konštruktéra Mateja Kornela Hella značne prispela k zvýšeniu ziskov zo štiavnických baní. Vodné nádrže, z ktorých sa viaceré zachovali doteraz (Počúvalská, Kolpašská, Rychnavská, Hodrušská, Klinger a ďalšie), pripomínajú jeho celoživotné dielo. Bolo veľkoryso koncipované – údolné priehrady predstavovali 7 miliónov m³ vody zo 60 km dlhých zberných jarkov šestnástich nádrží a ďalších pomocných jarkov s dĺžkou 35 km.
Jozef Karol Hell pochádzal z Banskej Štiavnice a začal študovať na banskej škole mechaniku a hydrauliku u profesora Samuela Mikovíniho. Pracoval ako hlavný banský strojmajster v štiavnických baniach. Nadviazal tak na priekopnícku prácu svojho otca.
Slovenské rudné bane mali v minulosti v rámci Uhorska výsadné postavenie najmä v ťažbe medi, striebra a zlata. Je známe, že už v 14. storočí dával banskoštiavnický revír až štvrtinu svetovej produkcie striebra. Neskôr bane na strednom Slovensku patrili medzi hlavných dodávateľov medi. Treba vedieť, že v polovici 18. storočia bola väčšina rudných baní na Slovensku zatopená vodou. Úpadok ťažby sa dá vysvetliť ustavičnými vojnami, povstaniami a morovými epidémiami. Vtedajší primitívny spôsob čerpania vody bol nedostatočný. Ľudia vynášali vodu ručne v kožených vakoch, neskôr ju vyťahovali šliapacími kolesami. Nestačili im atmosférické čerpacie stroje Angličana Isaaca Pottera.
Jozef Karol Hell už ako 25-ročný postavil drevený vahadlový čerpací stroj, ktorý za minútu odčerpal takmer 200 litrov vody do výšky 80 metrov. Tieto stroje stavali dômyselne vždy nad sebou, aby voda, odtekajúca z prvého, poháňala druhý stroj. Čerpacie stroje pracovali v štiavnickej bani Sieglisberg a odčerpávali banské vody z hĺbky 162 m. J. K. Hell však pracoval na výkonnejšej konštrukcii vzdušných čerpacích strojov, z ktorých prvé dva postavili v bani Leopold. Nové stroje sa osvedčili, v jednej bani pracovali vyše 60 rokov. V roku 1770 bolo v prevádzke už osem Hellových strojov.
J. K. Hell po prvý raz použil na pohon nový prvok – stlačený vzduch. Jeho myšlienka ožila v minulom storočí v americkom štáte Arizona, kde spodné vody zatopili dve veľké bane. Hellove čerpadlá ich za pol roka vysušili. Tieto čerpadlá úspešne použili v Pensylvánii na čerpanie ropy. Hell skonštruoval aj zariadenie na čistenie vzduchu v baniach a na vháňanie čistého vzduchu do podzemia.
JD
