Medveď je pokojné zviera a pozorovateľ, ktorý dokáže tiež zostať v pokoji, získa príležitosť dôkladne si túto našu najväčšiu šelmu poobzerať a dozvedieť sa čosi i o jej zmysloch.
Medveď kráča pomaly, kolísavo a hlava akoby sa mu hompáľala na krátkom krku z boka na bok. Pri každom kroku sa hlava nízko pri zemi nakloní a čuchá. Po niekoľkých krokoch občas hlavu vyzdvihne hore, v ešte pomalšej chôdzi hýbe čiernym ňucháčom a vťahuje doň vzduch.
Čuch je najdôležitejší
Čuch je pre medveďa najdôležitejším zmyslom. Keď sa v otvorenej časti lesa odrazu zdvihne a postaví na zadné nohy, neupína zrak: to len dvíha čo najvyššie nos, aby zachytil všetky pachy. Nosné dierky musí mať vždy čisté, preto si ich občas čistí a vlhčí špičkou jazyka.
Pomocou čuchu medveď lokalizuje potravu, jedinca svojho druhu aj nepriateľa, najmä človeka. Človek vylučuje zo svojho tela v pote kyselinu maslovú (odborne kyselina butánová, C₄H₈O₂), vďaka čomu ho vraj medveď dokáže v ideálnych podmienkach zacítiť až na päť kilometrov. Čuch má pre medveďa význam aj pri vyhľadávaní partnera v období párenia.
Centrá čuchu sú spojené s vývojovo najstaršou časťou mozgu. Čuchový epitel obsahuje čuchové bunky a nachádza sa v hornej časti nosnej dutiny, nad druhotnými vnútornými nozdrami. Plocha ľudského čuchového epitelu je päť štvorcových centimetrov, medveď ju má viac ako desaťnásobne väčšiu.
Čuchové vnemy sú rozhodujúce pri nadviazaní kontaktu medvedice a jej mláďat. Po narodení mláďa rozpozná matku podľa vône mlieka a pachu žliazok v prsných bradavkách, v neskoršom veku je pach matky pre mláďa tiež dôležitý. Pre samicu v čase ruje je atraktívny samčí feromón androstenón, ktorý je obsiahnutý v moči, v menšej miere aj v krvi, v slinách a v pote samca.
Niektorí vedci zistili, že pri krmovisku, kde sa pravidelne stretáva viac jedincov, sa medvede nemusia dostať do sporov, lebo postupne si vytvárajú pevný časový plán kladením pachových značiek. Trus a moč zanechávajú na miestach, kadiaľ prechádzajú k zdroju potravy. Medveď, ktorý narazí na signál iného medveďa, zisťuje, ako je starý a čuchom rozoznáva ďalšie vlastnosti súpera alebo partnera. Podľa toho sa rozhodne, či pôjde za potravou ďalej alebo sa bude zdržiavať v jej blízkosti.
Slabý zrak, skvelý sluch
Zrak medveďa je oproti iným šelmám pomerne slabý. Medveď je krátkozraký. Nehybnú ľudskú postavu vidí na 20 – 30 metrov, pohybujúceho sa človeka zbadá do 100 metrov. Aj napriek tejto slabosti očí má však medveď veľmi dobré priestorové videnie. Spozoruje každú aj malú zmenu známeho prostredia.
Sluch má medveď dvakrát lepší ako človek a vníma aj ultrazvuk. Zachytávať zvukové vlny mu pomáha chrupková ušnica. Zvuk potom pokračuje cez vonkajší zvukovod, obchádza ušný lalôčik a kozlík a cez zárez sa dostane na bubienok, ktorý je chránený ušným mazivom. Na koži ušnice má krátku srsť, ktorá ju chráni proti omŕzaniu.
Keď medveď počuje podozrivé zvuky, postaví sa na zadné smerom k nim a predmet identifikuje čuchom. Ak je na pasienku alebo krmovisku iný medveď, obchádzajúci jedinec často zlomí alebo zvalí na zem konár, aby takto hlukom upozornil súpera, aby sa radšej vzdialil. Práve kvôli sluchu sa pritom medveď považuje za vetroplaché zviera. Aj pri slabom vetre akoby sa bál vychádzať do terénu. Vietor jeho sluch destabilizuje a keďže nevie, odkiaľ presne zvuky prichádzajú, zneistie. Za vetra sa nedokáže orientovať ani čuchom, za tichého dažďa áno.
Medveď má aj prídavný zmyslový orgán – hmatové fúzy. Má ich však v porovnaní s mačkovitými šelmami krátke a menej početné. Sú usporiadané po bokoch nosa, no nemôže s nimi pohybovať tak ako napríklad rys, pretože nemá mimické svaly. Využíva ich napríklad na zistenie prúdenia vzduchu, čo mu umožňuje najmä v tme odhaliť pevné predmety.
Text a foto Ivan Kňaze
