Históriu ľudskej civilizácie možno ilustrovať všeličím: od archeologických nálezov až po písané dejiny. Dejiny ľudského rodu sú však zapísané aj inak: v genetickom fonde kultúrnych rastlín.
Špeciálnou vlastnosťou tohto fondu je to, že nepredstavuje len našu minulosť: v prípade katastrofy nám môže zabezpečiť i budúcnosť. Tisíce druhov a v rámci nich státisíce odrôd obilnín, strukovín, zeleniny a ovocia uskladnené v genetických bankách po celom svete reprezentujú akúsi železnú zásobu ľudstva. Nik vopred nedokáže povedať, kedy sa napríklad v meniacich sa klimatických podmienkach ukáže niektorá z odrôd známych plodín ako zvlášť odolná či výnosná, čím pomôže zabrániť hladomoru. Pokiaľ tých zhruba 1 700 lokálnych úschovní potravinového genofondu predstavuje železnú zásobu ľudstva, potom globálny trezor semien (Global Seed Vault) vybudovaný na nórskom súostroví Špicbergy (nór. Svalbard) za polárnym kruhom predstavuje železnú zásobu všetkých železných zásob.
Stará baňa nestačí
Pomenovanie Noemova archa rastlín nemusí byť v prípade Špicbergov až také nadnesené. V halách vyhĺbených v skale hlboko pod vrstvami permafrostu udržiavajú vedci takmer milión vzoriek semien plodín z celého sveta v stave, z ktorého môžu byť v prípade potreby prebudené k životu a použité.
Špicbergy sa zdajú byť ideálnou lokalitou. Súostrovie v Severnom ľadovom oceáne je geologicky pokojné, viac ako polovicu rozlohy pokrýva ľadovec a teplota sa po väčšinu roka pohybuje pod nulou. Od októbra do apríla tu vládne polárna noc, od apríla do septembra polárny deň. Samotný trezor sa nachádza vo výške 130 metrov nad hladinou mora, čím je zabezpečený aj pre prípad zdvihnutia sa hladiny po roztopení polárnych ľadov. Špicbergy sú zároveň na dosah civilizácie: letisko v Longyearbyene, najsevernejšom meste na svete, spájajú so svetom štandardné komerčné linky.
V roku 1984 Nordická génová banka vybudovala svoj sklad semien potravinových plodín v opustenej uhoľnej bani neďaleko Longyearbyenu, čo odštartovalo úvahy o vybudovaní globálneho skladu, do ktorého by si náhradné vzorky ukladali génové banky z celého sveta.
Štúdie však ukázali, že baňa nie je pre takýto účel najvhodnejším prostredím. Samotný permafrost si udržiava celoročne teplotu asi -3,5 °C, čo na dlhodobé uchovávanie takéhoto biologického materiálu nestačí. Prostredie bývalej uhoľnej bane tiež vykazuje vysoké hodnoty koncentrácie hydrokarbónových plynov, čo môže znamenať ďalšie riziko.
Ako najlepšie riešenie sa napokon ukázalo vyhĺbiť nové chodby a haly pre globálnu banku v pieskovcových skalách bez prítomnosti uhlia a s prídavným mraziacim zariadením, ktoré by pomohlo udržať vhodné podmienky.
Zmrazený sklad
Stavba je umiestnená pod 40- až 60-metrovými vrstvami skaly v horách nad longyearbyenským letiskom. Za vonkajším portálom a vstupnou miestnosťou sa začína viac ako 100-metrová chodba vedúca k trom halám trezoru. Z nich sa zatiaľ využíva iba jedna, ostatné sú zapečatené na použitie v budúcnosti. Celková vzdialenosť od vstupného vchodu po zadnú stenu trezoru je 145,9 m. Každá z troch hál je široká 10 m, vysoká 6 m a dlhá 27 m.
Vstupný portál stihol už získať ikonický status jednak úspornosťou, ktorá má zdôrazniť výnimočnosť poslania trezoru, ale aj dielom nórskeho výtvarníka Dyveke Sanneho. V Nórsku musí každá vládou financovaná stavba, ktorej hodnota presiahne určitú hranicu, zahŕňať aj nejaké umelecké dielo. Konštrukcia Nekonečný dôsledok je systémom zrkadiel, krištáľov a leštenej ocele, ktorý sa ťahá pozdĺž celej strechy portálu a zasahuje aj nad predný vchod. V letných mesiacoch odráža svetlo polárnej žiary, v zime svetielkuje tyrkysovým a bielym svetlom vďaka 200 zabudovaným optickým káblom.
Samotné skladovacie komory-haly na pohľad pripomínajú bežné sklady, líšia sa však niekoľkonásobným bezpečnostným systémom a chladom: mraziace zariadenie pomáha prostredie ochladiť na približne -18 °C, čo je podľa odborníkov ideálna teplota.
Každá zo vzoriek obsahuje asi 500 semien danej odrody plodiny, zabalených v niekoľkých vrstvách fólie a umiestených v zapečatených boxoch. Nízka teplota a vlhkosť by mali pomôcť udržať uložené semená nažive v niektorých prípadoch až po tisíce rokov. V prípade zlyhania chladiaceho systému by trvalo niekoľko týždňov, kým teplota v trezore stúpne na teplotu okolitého skalného podložia (-3,5 °C) a predpokladá sa, že ďalšie dve storočia by prešli, kým by teplota vystúpila až na 0 °C.
Stavba stála nórsku vládu 45 miliónov nórskych korún, čo v čase dokončenia v roku 2008 predstavovalo asi 8,8 milióna amerických dolárov. Dodatočné investície si vyžiadala pred štyrmi rokmi, keď bolo potrebné lepšie izolovať hlavnú chodbu. Jarný odmäk do chodby bežne privádzal malé množstvo vody, tá však už po niekoľkých metroch zamŕzala. Vysoké teploty a silné dažde v októbri 2016 však vodu vyslali až 15 metrov do vnútra chodby, čo bolo neprijateľné.
Krvou vykúpené semená
Hoci výnosnosť potravinárskych plodín je čoraz vyššia, ich diverzita klesá. Jedálny lístok ľudstva sa globalizuje, ale aj zjednodušuje. Podľa odhadov napríklad Číňania pestujú v súčasnosti len asi 10 % odrôd ryže oproti stavu z polovice minulého storočia, v USA poznajú len zlomok z niekdajšieho množstva odrôd fazule či ovocia a podobne. V čase, keď menej ako tridsať druhov plodín zabezpečuje 95 % výživy ľudstva, naše prežitie osudovo závisí od ich schopnosti odolávať chorobám, škodcom či suchu. Hociktorá zo starých odrôd sa pritom môže náhle ukázať ako odolnejšia a vhodnejšia do nových podmienok. Nezisková organizácia Globálny trust pre diverzitu plodín (GCDT), ktorá stála za ideou špicberského zariadenia a teraz ho manažuje, prirovnáva vymiznutie každej z odrôd kultúrnych plodín k vyhynutiu živočíšneho druhu.
V zásobárňach génových bánk po celom svete sa nachádzajú vzorky státisícov takýchto rastlinných dinosaurov. Nie všade a vždy sú však naozaj v bezpečí. Občianska vojna v Sýrii prinútila v roku 2012 pracovníkov Medzinárodného centra pre poľnohospodársky výskum v suchých oblastiach (ICARDA) utiecť z Aleppa a ponechať tamojšiu génovú banku obsahujúcu unikátne prastaré odrody obilnín napospas skaze. Našťastie, sýrske odrody boli už predtým uložené na Špicbergoch – v roku 2015 si ich pracovníci ICARDA vyzdvihli, zasiali v Libanone a Maroku a z prvej úrody vrátili vzorky do Nórska na uchovanie. Génové banky z Afganistanu a Iraku také šťastie nemali: ich unikátne vzorky sa považujú za nenávratne stratené.
Na Špicbergoch sú tiež uložené vzorky z jednej z prvých podobných zbierok na svete z ruského Sankt Peterburgu. Počas blokády Leningradu v 2. svetovej vojne sa skupina botanikov zabarikádovala v miestnosti so vzorkami, aby ich nevyrabovali hladujúci obyvatelia mesta. Hladomor nakoniec neprežili ani niektorí z nich: umierali vraj doslova obklopení vreckami ryže a iných plodín, ktorých sa sami odmietli dotknúť.
Z miliónov odrôd potravinových plodín z celého sveta je zálohovaných už viac ako 980-tisíc a ďalšie pribúdajú. Mimochodom, minulý rok v októbri na Špicbergoch pribudlo aj 630 vzoriek odrôd prevažne pšenice, jačmeňa a strukovín zo Slovenska. Uložené sú hneď vedľa vzoriek z Poľska. Celková kapacita zariadenia ráta s uskladnením 4,5 milióna vzoriek odrôd, ak bude každá obsahovať asi 500 kusov semien.
Nebyť efektného odrazu polárnej žiary nad vchodom, globálny trezor semien za polárnym kruhom by bol celkom nenápadnou stavbou. Jej hodnotu však nemožno merať čisto technickými meradlami práve tak, ako o skutočnej cene väčšiny uskladnených vzoriek nič nevypovedá ich skromná komerčná hodnota. Napokon, ako nedávno pre časopis Time povedal hlavný koordinátor GCDT Brian Lainoff, v podzemnej budove za polárnym kruhom je uložených 13-tisíc rokov našej poľnohospodárskej histórie…
R
