Genetický základ 93 jedincov ukázal, že protivníci biblických Hebrejcov pochádzali z Anatólie, Kaukazu a Iránu.
V južnej Levante v súčasnosti ležia viaceré štátne útvary: Libanon, sčasti Sýria, Izrael, Palestínska samospráva a Jordánsko. V druhom tisícročí pred n. l. ju obývali ľudia nazývaní v písomných pamiatkach okolitých národov Kanaánci, rozdrobení do malých mestských kniežatstiev. Zväčša žili pod nadvládou niektorého susedného impéria, najdlhšie zrejme Egypta. Koncom spomenutého tisícročia – ak zohľadníme starozákonné biblické texty, najmä Knihu Jozue – čelili a napokon podľahli vpádu nomádskych Hebrejcov. Tí obsadili veľkú časť južnej Levanty, kde potom sami čelili iným protivníkom, osobitne Filištíncom. Proces dobýjania Kanaánu však zrejme nebol až taký drsný, ako opisuje spomenutá kniha. Kombinoval násilné aj mierové kroky a mohol trvať storočia. Po Egypte Kanaán postupne ovládali Asýrčania, Babylónčania, Peržania, Gréci, Rimania, európski križiaci, Arabi a osmanskí Turci.
Deväťdesiattri svedectiev
Početný medzinárodný tím vedcov z viacerých odborov predložil dosiaľ najdôkladnejšiu analýzu DNA izolovanú z ľudských kostí, ktoré sa našli na piatich dávnych kanaánskych lokalitách. Výsledky uverejnili v prestížnom časopise Cell. Tím viedli David Reich z Harvard Medical School (USA), Liran Carmel z The Hebrew University of Jerusalem a Israel Finkelstein z Tel Aviv University (oboje Izrael). Populácie južnej Levanty v bronzovej dobe (cca 3500 – 1150 pred n. l.) neboli statické. Pozorujeme dlhodobý presun ľudí zo severovýchodu starovekého Blízkeho východu vrátane súčasného Gruzínska, Arménska a Azerbajdžanu do oblasti južnej Levanty, povedal Liran Carmel. Kanaánci, hoci žili v rôznych mestských štátoch, si boli kultúrne a geneticky podobní. V tejto oblasti sa navyše neskôr odohrali mnohé ďalšie populačné pohyby, opäť zo severovýchodu, ale i z juhu a severozápadu, doplnil. Členovia tímu skúmali vzorky DNA 73 jedincov z Kanaánu, ktorí žili prevažne v období strednej až neskorej bronzovej doby. Len dvaja z nich žili neskôr, v železnej dobe (1150 – 586 pred n. l.).
Pozostatky 35 z nich sa našli na Tel Megiddo v severnom Izraeli, 21 v Baq´ah v strednom Jordánsku, 13 v Yehude (stredný Izrael), traja v Tel Hazor (severný Izrael) a jeden v Tel Abel Beth Maacah (severný Izrael). Vedci do analyzovanej databázy pridali ešte údaje o DNA ďalších 20 obyvateľov kanaánskej oblasti počas skúmaného obdobia, ktorých pozostatky pochádzali zo štyroch lokalít. Spolu tak mali vzorku 93 jedincov. Dôkladná analýza genetického základu všetkých týchto ľudí ukázala, že Kanaánci zosobňovali zreteľne vymedzenú skupinu. Vzorky jedincov zo všetkých týchto lokalít ukazujú, že sú si geneticky veľmi podobní, aj keď s jemnými rozdielmi. Archeologicky a historicky definovaní Kanaánci zodpovedajú demograficky súvislej skupine, konštatoval Liran Carmel. Z genetických podrobností vyplýva, že Kanaánci vzišli z pomiešania približne v pomere pol na pol dvoch populačných skupín, skorších miestnych neolitických (mladšia kamenná doba) populácií a populácií, ktoré pochádzali z Iránu medenej doby (predchádzala dobe bronzovej, v príslušnej oblasti sveta zhruba 5. – 4. tisícročie pred n. l.) a Kaukazu bronzovej doby. Iránsko-kaukazský genetický príspevok však bol s postupom času čoraz výraznejší. Intenzita migrácie zo severovýchodu starovekého Blízkeho východu a skutočnosť, že táto migrácia pokračovala veľa storočí, nám pomáhajú vysvetliť, prečo vládcovia mestských štátov v Kanaáne neskorej bronzovej doby mali nesemitské, churritské mená. Viaceré kráľovstvá Churritov ležali na juhovýchode Turecka, severovýchode Sýrie a severozápade Iraku.
Zdeněk Urban
