Voda je základnou podmienkou života. Civilizácie vznikali v oblastiach, kde jej bol dostatok, alebo zanikali pre jej nedostatok. Ľudia sa však naučili vodu priviesť k sebe.
Babylonskej kráľovnej Semiramis, preslávenej legendárnym divom sveta – visutými záhradami, sa pripisuje stavba pravdepodobne najstaršej vodohospodárskej stavby na zemi, Semiramidinho tunela v Babylone. Viedol aj pod riekou Eufrat, ktorej dočasne zmenili tok. História pamätá mnoho príkladov vodohospodárskych stavieb, tunelov a vodovodov. Existoval Šalamúnov vodovod v Jeruzaleme, kartáginský stokilometrový vodovod v severnej Afrike, cisárske vodovody v Číne…
Prvé miliónové veľkomesto
Príkladom veľkorysého, efektívneho a dokonale zvládnutého hospodárenia so životodarnou tekutinou je antický Rím. Keďže ho založili na miestach s nedostatkom pitnej vody, museli ju privádzať z okolitých prameňov. Koncom 4. storočia pred n. l. mal Rím 75 000 obyvateľov, na vrchole rozvoja v 2. storočí sa stal jediným miliónovým mestom antického sveta. Impérium potrebovalo cesty, mosty, pevnosti, zavlažovacie systémy, nové mestá a, samozrejme, dostatok vody. Vodovody boli technicky a finančne najnáročnejšie rímske projekty, svedčiace o vyspelej a vysoko organizovanej spoločnosti. Vrcholom inžinierskych staviteľských schopností boli predovšetkým akvadukty (mosty pre vodu) – nadzemné časti vyzdvihnuté do výšky aj 50 metrov, prekonávajúce údolia, rieky a prírodné prekážky. Tieto obrovské stavby boli zároveň tým najužitočnejším a najdemokratickejším, čo otrokárska rímska spoločnosť vybudovala. Slúžili rovnako aristokracii, patriciom aj otrokom, všetci obyvatelia Ríma mohli zo studní bezplatne čerpať vodu. Akvadukty stoja aj v súčasnosti ako dôkaz staviteľského talentu Rimanov, ich praktickosti, inžinierskej múdrosti a schopnosti vylepšovať prevzaté vedomosti (napr. od Etruskov).
Oblúky a piliere
V roku 312 Appius Claudius, cenzor a staviteľ z bohatej patricijskej rodiny, prispel k postaveniu prvého diaľkového vodovodu v histórii Ríma – Aqua Appia. Je dlhý 16 kilometrov. Jeho trasa viedla väčšinou pod zemou aj preto, aby ju nemohli ohroziť útoky nepriateľov. Keď to technicky nešlo, tiekla voda niekoľko kilometrov aj po akvadukte preklenujúcom doliny a rôzne iné prekážky. Do súčasných dní sa nám z neho zachovala značná časť. Pôsobí ešte vždy impozantne. Stavba každého akvaduktu sa začínala prieskumom dostatočne výdatných prameňov, vhodných jazier a vodných tokov. Tak ako aj v súčasnosti sa k verejne známemu stavebnému zámeru hlásili so svojimi ponukami miestni podnikatelia. Najprv bolo treba vysporiadať pozemok pod budúcou stavbou. Ak pozemok pod vodovodom patril súkromnej osobe, štát ho musel vykúpiť, svojich občanov totiž nevyvlastňoval.
Genetickým kódom akvaduktu je oblúk a pilier. Desiatky, ba stovky oblúkov obyčajne v dvoch i troch podlažiach, umožňovali vytvárať niekoľkokilometrové mosty s vodnými kanálmi na vrcholoch. Základnými materiálmi akvaduktov je kameň, tehla, betón, terakota, olovo a tuf. Ako prvé budovali stavitelia piliere, obvod z kvádrov vyplnili betónom. Dokonale opracované kamenné kvádre dvíhali kladkostrojom. Najdôležitejšie časti tvoriace oblúk – klenáky boli opracované tak, aby v oblúku presne do seba zapadali a zaistili pevnosť, krásu aj eleganciu. Voda tečúca v žľabe (z terakoty, dreva, ale aj z jedovatého olova), ktorý sa zakrýval kamennými platňami, mala vopred vyrátaný spád tak, aby najmä na rovinatých úsekoch aj pri najmenšom sklone neustále tiekla. Niekedy to boli doslova len desiatky centimetrov na kilometer. Druhý vodovod, Anio Vetus, postavili už o štyridsať rokov a o šesťdesiat rokov stáli tretí, Aqua Marcia (144 pred n. l.). Podľa jeho staviteľa prétora Quinta Marcia Rexa privádzal vodu pre Rím až zo vzdialenosti 91 km. Len samotný Rím mal za cisára Konštantína 19 vodovodov. Na území pôvodnej Rímskej ríše sa doteraz aspoň čiastočne zachovalo 40 týchto technicky i architektonicky nesmierne pôsobivých stavieb. Medzi najznámejšie a najzachovalejšie patrí Pont de Gard vo Francúzku, v Nîmes, akvadukt Valens v Istanbule, ohromným dojmom pôsobí akvadukt v španielskej Meride a ďalšie.
a) Základnou podmienkou úspešnej stavby vodovodu bolo presné vytýčenie trasy a vypočítanie jeho postupného klesania. Rímski inžinieri na to používali chorobat. Bola to šesť metrov dlhá vodorovná doska, stojaca na dvoch kolmých bočných nohách, spojených s doskou dvoma a dvoma užšími priečkami. Na bokoch vodorovnej dosky boli upevnené na každej strane dve olovnice, vodorovná doska mala v strede žliabok na vodu. Ak voda nikde nepretekala cez jeho okraje, chorobat bol vo vodorovnej polohe. Pred chorobatom v zvolenej vzdialenosti v smere trasy stál asistent so skladacou výtyčkou. Z rozdielu hodnôt na dvoch výtyčkách sa určil sklon terénu.
b) Dioptru vymyslel Herón z Alexandrie. Bol to na kolmej tyči upevnený vodorovný kruh na vytyčovanie rovín, priamok a uhlov, ktorým sa dalo otáčať pomocou ozubeného kolesa.
c) Najpoužívanejšia bola groma, jednoduché zariadenie dvoch na seba kolmých tyčí vo vodorovnej polohe. Vytyčovali sa ním priamky a pravé uhly. Na koncoch tyčí boli spustené olovnice.
Ozdoba Segovie
Jeden z najpôsobivejších a najzachovalejších akvaduktov stojí v španielskom meste Segovia, v regióne Kastília. Postavili ho pravdepodobne koncom 1. storočia za cisára Trajána. Vodovod je dlhý 15 kilometrov a samotný akvadukt je výraznou dominantou mesta, vedie priamo nad jeho stredovekými strechami a vytvára jedinečnú kulisu. Najvyšší bod akvaduktu je priamo nad námestím, ktoré preklenuje vo výške 28,5 metrov. Jeho dĺžka je podľa rôznych prameňov 813 alebo 728 metrov, na jeho stavbu použili okolo 20 000 hrubo opracovaných žulových kvádrov. Nimi vytvorili 166 oblúkov a 120 pilierov v dvoch podlažiach nad sebou. Horné podlažie je nižšie a oblúky nesú žľab, ktorým tiekla voda z asi 15 kilometrov vzdialenej rieky Fuente Fria. Voda sa v meste najprv hromadila v 1. nádrži – veži El Caseron, odtiaľ potrubím pretekala do veže Casa de Aguas – vodárne, kde sa prirodzeným spôsobom a mechanicky čistila. Dokonale opracované kvádre zapadali do seba, stavitelia nepoužívali maltu, ani žiadne iné spojivo. Nezvyklý je tiež ostrý lom odbočenia takmer o 90 stupňov priamo v meste. Impozantnú, prekvapivo ľahkú a elegantnú stavbu vodovodu zapísali v roku 1985 do zoznamov svetového dedičstva UNESCO.
Pôsobivé rímske akvadukty svedčia o vysokej úrovni hospodárenia s pitnou vodou, akú dovtedy nepoznala žiadna iná kultúra. Mnohé krajiny sa jej doteraz nevyrovnali!
Ivan Šimek, foto autor
