V nočných hodinách panuje v prírode väčšie ticho ako cez deň. Ak sa sovy chcú zmocniť potenciálnej koristi, najmä drobných lesných hlodavcov, musia sa pohybovať naozaj nehlučne.
Živočíchy s nočnou aktivitou bývali odjakživa ľudskou pospolitosťou opradené rúškom tajomstva. Aj sovy, ktoré sú priam učebnicovým príkladom vtákov praktizujúcich nočný spôsob života, vyvolávali u ľudí oddávna rôzne a často klamlivé predstavy o ich účinkovaní v prírode. Väčšina ľudí si tieto operence dáva do súvislosti s nocou, čo však nie je tak celkom pravda. Sovy síce žijú prevažne nočným spôsobom života, ale niektoré druhy sú aktívne aj za súmraku a cez deň. Na nočný život majú sovy dobre uspôsobený zrak, ktorý im umožňuje vidieť aj za pološera, nie však za úplnej tmy.
Nezmyselné povery
Sovám naši predkovia prisudzovali magické schopnosti a negatívne vlastnosti, niektorým dokonca schopnosť predpovedať smrť. Povery o tom, že kuvikanie kuvika obyčajného (Athene noctua) niekde na priedomí predznamenáva smrť niekoho z domu, sú naozaj len hriešnymi mýtmi. K ľudským usadlostiam zalietava kuvik obyčajný výlučne za potravou – nočnými motýľmi a chrobákmi, ktoré sa tu zhlukujú do hustých rojov okolo pouličného osvetlenia, prípadne rozsvietenej lampy na priedomí. Tam ich odchytáva oveľa ľahšie ako vo voľnej krajine, kde nie sú sústredené v takých hojných počtoch, ale sú voľne rozptýlené nad poľami a lúkami. Ďalšie druhy sov, ako sú kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), myšiarka ušatá (Asio otus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), sova lesná (Strix aluco) a sova dlhochvostá (Strix uralensis), sa presúvajú bližšie k ľudským obydliam najmä v zimnom období, keď je v odľahlých prírodných zákutiach nezvyčajná núdza o potravu.
V zátišiach gazdovských dvorov s humnami a maštaľami, kam sa na jeseň zo širokého okolia sťahujú celé regimenty drobných zemných cicavcov (myší), nachádzajú tieto mimoriadne užitočné operence s nočnou aktivitou oveľa bohatšiu a pestrejšiu potravnú ponuku než v ich domovskom lúčnom, poľnom či lesnom prostredí.
Orientácia potme
Prítomnosť nielen kuvika obyčajného, ale aj myšiarky ušatej alebo sovy lesnej niekde na strome vo dvore alebo v záhradke či na streche stodoly bola nielen pre gazdu a gazdinú, ale aj pre celú ľudskú osadu vždy veľkým požehnaním, a nie prekliatím, ako sa tomu ešte donedávna neopodstatnene verilo.
O to viac to platí v súčasnosti, keď sov v prírode rapídne ubúda a každým rokom sú väčšou vzácnosťou. Denné vtáky nemajú také jemné perie, akým sú vystrojené nočné operence. Sovy ako pravé nočné tvory obdarila príroda obzvlášť jemným perím, aby v noci pri poletovaní v lese alebo ponad lúku nevyrušovali ostatné živočíchy. Sova lieta povetrím potichu, doslova ako tieň. Keď sa nám náhodou podarí zahliadnuť v lesnom zátiší, záhrade alebo v mestskom parku letiacu sovu, zdá sa nám, že je to skôr nadprirodzený výjav než živý objekt. Príroda navyše obdarila sovy zvláštnym odpočúvacím zariadením. Aby tieto nehlučné operence dokázali svojím mimoriadne citlivým a výkonným sluchovým ústrojenstvom zachytiť aj ten najjemnejší šelest počas nočnej služby v lese, spôsobený napríklad chrobákom lezúcim po kôre stromu alebo myšou poskakujúcou po suchom lístí, majú okolo očí špeciálne usporiadané malé perie do kruhového alebo srdiečkového závoja. Tento špecifický disk z peria na tvári výrazne zosilňuje zvukové vnemy z okolia, následne ich usmerňuje napokon zvádza do asymetricky umiestnených ušných otvorov. Je to niečo podobné, ako keď si my ľudia priložíme k ušniciam dlane, čím si zväčšíme plochu, pomocou ktorej sa nám zvukové vnemy sústreďujú do ušného otvoru.
doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Ústav ekológie lesa SAV, Zvolen
