Kniha Spojení navždy je o neustále silnejúcom pute medzi deťmi a technológiami a o tom ako deti nestratiť v digitálnej dobe. Mobily a tablety sa stali v priebehu pár rokov súčasťou detského sveta, no odborníci tvrdia, že práve ich bezhlavé používanie je príčinou mnohých problémov, ktoré deti majú a ktoré ešte donedávna v detskom svete neexistovali. Zároveň vysvetľuje, že technológie majú potenciál robiť náš život lepším, len ich musíme využívať správne.
Vody internetu sú bezbrehé. Mnohí rodičia si to ešte vždy neuvedomujú. Skôr ako deťom dopriali prvý plavecký výcvik, dovolili im skočiť do vody a len nedbalo zakričali: Plávaj. Niektoré z tých detí sa vo svete internetu pomaly, ale isto topia. Vidíme to okolo seba v rodinách spolužiakov našich detí či susedov, ktorých mlčky míňame dennodenne vo výťahu. Klesajú ku dnu a vynárajú sa. Znova a znova lapajú po dychu. Žiadny okraj bazéna či plytčina. Ticho sa prizeráme, ako sa to skončí. Koľko z tých detí bez akejkoľvek pomoci dospelých pochopí, ako sa udržať nad hladinou a koľko z nich pôjde ku dnu? Nedobrovoľne nepripravených. Deti, ktoré mali len tú smolu, že sa narodili do doby, keď môžu všetko a nemusia nič.
Dieťa nesmie sedieť na tróne
Zamysleli ste sa niekedy, prečo sa nám pravidlá darí v rodinách zavádzať tak ťažko? Prečo v mnohých neexistujú? Posadili ste dieťa na trón, zdvíhajú varovný prst experti. A dieťa na tróne neakceptuje obmedzenia. Roztopašná hravá myseľ mu hovorí, že by mohlo mať všetko. O tom ho presviedča každá reklama, aj prístup rodičov. Ono však ani netuší, čím si škodí, ale rodič by to vedieť mal. A platí to aj pri technológiách. Keď mal môj syn desať rokov, začala som o zavedení prísnejších limitov na používanie digitálnych technológií hovoriť s rodičmi jeho kamarátov. Pozerali na mňa, akoby som práve prišla z inej galaxie. Zaviedli sme mu totiž pomocou rodičovskej aplikácie denný limit 1,5 hodiny na internet a hry v mobile. Neverili, že to môže fungovať. Normálne sa mu po 1,5 hodine obrazovka zamkne? Toto by sme u nás doma neprežili. Naše deti by nás ešte v ten deň vysťahovali z domu, smiala sa kamarátka Marta, mama dvoch synov a jednej dcéry vo veku 5 až 12 rokov. Táto a mnohé ďalšie reakcie rodičov, s ktorými som sa postupne stretávala, ma len utvrdzovali v tom, že rodičia už doma nemajú posledné slovo. Dokonca ani pri vážnych témach, ktoré sa týkajú zdravia detí, sa nedokážu postaviť rázne za svoje presvedčenie. A dnes už vieme, že neprimerané trávenie času pred obrazovkami medzi škodlivé veci jednoznačne patrí. Niet pochýb, že vo výchove detí ide o najväčší posun za celé desaťročia. To, či správnym smerom, čoraz častejšie spochybňujú pedagógovia, psychológovia, psychiatri, pediatri i neurológovia. Upozorňujú, že takáto výchova už začína negatívne ovplyvňovať celú spoločnosť. Jej základ je síce dobrý, no nedotiahli sme to do dokonalosti. Experti volajú po zmenách v rodinách, kde nebudú mať posledné slovo deti. Zhodujú sa v tom, že sme sa vo výchove dostali do bodu, kde nechtiac deťom svojím prístupom škodíme. Deti nemajú dostatočné schopnosti a skúsenosti, aby sa v každej situácii rozhodovali v prospech svojho zdravia alebo pre správnu vec. Sme tu na to, aby sme im pomáhali. A technológie nie sú výnimkou.
Nevyhnutné hranice
Mnohým dnešným rodičom ťažko niečo jednoznačne vyčítať. Presvedčenie vychovávať svoje deti inak spôsobila tvrdá výchova ich rodičov, ktorú neraz sprevádzali aj fyzické tresty. A tak to skúšajú citlivejšie. Svoju láskavosť a benevolentnosť však doviedli do stavu, ktorý neprospieva ani im, ani deťom. Často nie sú autoritou, ktorú dieťa v rozhodujúcich momentoch bytostne potrebuje. Stávajú sa deťom dôvernými priateľmi, vyhýbajú sa príkazom a všetko podriaďujú detským želaniam. Vidím okolo seba priveľa rodičov, ktorí neurčujú pravidlá a nechávajú všetko na deťoch. Tie rozhodujú, kedy pôjdu spať, čo budú jesť, ako dlho budú pri počítači. Majú zrazu toľko moci, že nevedia, čo s ňou. Sú všemocné a zároveň bezmocné. A ich pocity hnevu a frustrácie aj preto často dosahujú nevídané rozmery. Pribúda rodičov, ktorí majú vnútorný problém s nastavovaním hraníc. Myslia si, že tak osobnosti dieťaťa ubližujú. Odborníci na detský vývin však zhodne tvrdia, že opak je pravdou. Deti potrebujú naše vedenie, deti potrebujú hranice. Tento názor má aj nemecký detský psychiater Michael Winterhoff. Vo svojej knihe Prečo sa z našich detí stávajú tyrani upozorňuje, že následky tejto voľnej výchovy môžu byť vážne – pre samotné deti i pre spoločnosť. Varuje, že deti, s ktorými sa jedná ako s dospelými, nemajú šancu vyvíjať sa primerane svojmu veku. Myslí si, že takéto deti budú mať celý život problémy poradiť si v bežnom živote, ktorý si vyžaduje neustále akceptovanie hraníc. V hierarchii rodiny podľa Winterhoffa musí byť na vrchole vždy rodič. Ten, ktorý dokáže v každej chvíli zodpovedne ukázať, kam má jeho rodina smerovať. 
Kevin Leman, psychológ a autor mnohých svetových bestsellerov o výchove, presadzuje názor, že primeraná dávka slobody je pri výchove správna, pretože učí deti robiť rozumné a zodpovedné rozhodnutia. Súhlasí ale s tým, že ak majú deti slobody priveľa, neprináša to do rodiny nič dobré. Verí, že to v konečnom dôsledku deti vedie k hnevu a nenávisti voči rodičom, lebo ich dostatočne neviedli a nestanovili im hranice. Je presvedčený, že hoci to môže navonok vyzerať inak, väčšina detí túži po skutočnom poriadku v živote. Mnohí rodičia sa mylne domnievajú, že láska k dieťaťu spočíva v tom, že mu doprajú všetko, na čo si spomenie. To je podľa neho tragické neporozumenie skutočnej rodičovskej lásky.
Kniha vyšla vo vydavateľstve EDUWORLD.SK v roku 2019.
