Jazyk v najširšom zmysle je schopnosť oznámiť iným svoje pocity alebo myšlienky prostredníctvom znakov. Tie sú buď jednoduché, alebo zložité. Prvé sú vlastné všetkým zvieratám, druhé však iba človeku. Jedny sú teda dané samou prírodou a obmedzujú sa len na niektoré pojmy, druhé sa učíme a nemajú nijaké určité hranice.
To, že zvieratá majú jazyk, možno podľa všetkého dokázať práve tak, ako že cítia a myslia. No tak ako ich potreby a pojmy sú v porovnaní s ľudskými veľmi obmedzené, nemôže mať ani ich jazyk nijaké širšie hranice. Pozostáva z revania, ryčania, trúbenia, pískania, krákania, bručania, mumlania, štekania, sipenia a ako sa všetky tie zvuky, čo vydávajú, volajú, i mnohých iných znakov, ktoré vyjadrujú pohybmi rôznych častí svojho tela. Ich schopnosť hovoriť nevystačí na viac ako na vyjavenie náklonnosti, pudov a vôbec stavu ich pocitov. Bolesť, radosť, veselosť, nevôľa, túžba, zlosť, náklonnosť, hnev, želanie, súcit, strach, srdečnosť i zdesenie, to sú pocity, ktoré vedia vyjadriť veľmi jasne.
Reč zvierat
Keď niektoré zvieratá často a pozorne sledujeme, naučíme sa rozumieť ich jazyku veľmi dobre, ako keby hovorili s nami artikulovanými slovami. Nech mi je dovolené odvolať sa tu napríklad na niektoré krotké domáce zvieratá, ktoré má možnosť pozorovať každý a sledovať podrobnejšie ich reč. Medzi najbystrejšie, najživotaschopnejšie a na predstavy najbohatšie zvieratá patrí pes. Jeho znamenité vlastnosti sa naplno prejavujú, keď stráži, pri čom neodškriepiteľne používa reč. Ak na vidieku za bezveternej noci vzbudí jeho pozornosť veľmi vzdialený šramot alebo kroky, svoju nevôľu prejaví tichým zavrčaním. Ak šramot neprestáva, jeho vrčanie naberie na hlasitosti a prejde do prerušovaného brechotu, to jest každé tri alebo štyri sekundy vydá krátky štekot. Postupne sa však zosilní do najvyššej možnej miery a tak rýchlo sa opakuje, že zviera ani nestačí lapať dych. Ak sa blíži človek, a ak sa ešte oborí na psa zdvihnutou palicou, a ak sa pes cíti prislabý postaviť sa svojmu protivníkovi zoči-voči, bude pri hrozbe každého úderu ustupovať a jeho brechot nadobudne žalostivý tón. Ak sa človek poberie ďalej svojou cestou, pes ho prenasleduje s novou srdnatosťou, a pritom za ním stále hlasno breše, kým sa mu nestratí z očí, a až potom jeho brechot postupne utícha. Nakoniec sa upokojí a celkom prestane. Ale keď si znova spomenie, ako s ním zle nakladali a akej hanebnej potupy sa mu dostalo, začína znovu pobrechávať, ale to je už celkom iný, kňučivý brechot, ktorým vyjadruje svoju namrzenosť a nespokojnosť so sebou samým. Čo vlastne chce pes týmto svojím brechaním dosiahnuť? Musí mať pritom nevyhnutne nejaký úmysel. Ten býva dvojaký. Buď môže chcieť príchodzieho zastrašiť, alebo svojmu pánovi – sám v nešťastí – ohlásiť blížiace sa nebezpečenstvo; ako keby chcel povedať: Ty, čo ťa počujem, nepribližuj sa viac! Pozeraj, som ostražitý! – nepripustím, aby si sa dostal do domu! – prac sa preč! Preč! – uhryznem ťa! – čo? Ty ma chceš udrieť? – tam, kde som doma – kde strážim? – to je drzé a trúfalé! – odporné! – ale to nepripustím! – tu som zasa – teraz sa ber! – Aj tak ťa prinútim ustúpiť – Ha! Tak sa ti ešte môcť zahryznúť odzadu do nohy! – Ale on ma bije – to bolo trúfalé! – to bolo strašné! – to je ponižujúce pre takého strážcu! – Mňa byť! – Alebo: ty, pán, v izbe tam! Pozor! Počujem tam v diaľke niečo! – Len čakám, či to príde bližšie – Čoraz väčšmi sa to približuje – Už je to tu. No tak poď mi na pomoc! Veď sa zaháňa na mňa! – Už mu ďalej nevládzem klásť odpor – som prislabý – ale predsa som ho prinútil ustúpiť – ostaň si len, pán môj – už som ho odohnal – Keby som mu len bol mohol zahryznúť do nohy. Pán môj! Trápi ma, že som také slabé zviera – Trúfalec – zaháňať sa na mňa!
Tón hlasu
Kto si trocha všíma svojho psa, môže rozumieť tejto jeho reči aj vtedy, keď je v izbe a keď ho nemá na očiach, vie odhadnúť, ako ďaleko je ešte príchodzí, kedy pristupuje k domovej bráne, kedy dvíha palicu, kedy odchádza, ako je ďaleko. Pes okrem brechania vydáva rozmanité iné zvuky, podľa ktorých možno usudzovať o jeho vnútornom rozpoložení. Keď ho viac alebo menej bijú, keď mu bitkou len hrozia, keď ho niečo silno či slabšie zabolí, alebo ho bolesť neopúšťa, všetko toto vyjadrí osobitným zvukom alebo kňučaním. Ak sa jeho srdce naplní citom a nemôže alebo nesmie sa priblížiť k predmetu svojej túžby, svoju žiadostivosť dáva najavo zvláštnym nosovým pískaním. Ak je uviazaný na reťazi a trápi ho hlad, breše za svojím žrádlom celkom ináč, ako by brechal na cudzieho. Ak sa vkradne dnu k stolu, kde sa je, a nechávajú ho tam príliš dlho čakať na pokrm, prejaví svoju netrpezlivosť nakoniec prerývaným štekotom, úplne odlišne ako predtým; položí nám ňufák do lona alebo nám labou pripomenie svoju prítomnosť. Ktorý poľovník nepozná hlas svojho psa, keď zočí vysokú alebo narazí na jej stopu. Nie je jeho hlas zas v niečom iný, ako to, čo počujeme od neho doma? Je to naľakano, ale aj radostne privolávajúci hlas. A opäť ináč šteká, keď chce vyjadriť radosť. A keď sa jeho pán chystá na vychádzku a pes má nádej, že pôjde s ním, ako len vie vyjadriť svoju radosť všelijakým krútením a jasavým štekotom! Ak sa mi niekde stratil pán alebo ak ho zatvorili na nejakom neznámom mieste, čo za kňučanie spustí, stupňujúc ho až do výraz úplného zúfalstva. Rovnako sa ozýva vtedy, keď počuje skuvíňať iné zvieratá svojho druhu alebo keď počuje podobné skuvíňavé zvuk, spev, hudbu, zvonenie a i., ako súcitne s nimi plače. Mám psa menšej rasy, ktorý sa tu na vidieku nazýva špiclík. Vždy mi žaluje, keď mu ublížia. Ak ho niekto z mojich ľudí v dome kúpal, česal, kefoval alebo ináč obťažoval, v mojej neprítomnosti, žaluje sa mi potom aj tri-štyri hodiny. Už keď vojdem, víta ma skučaním, ostro brešúc na tých, na ktorých sa chce posťažovať. Potom pribieha so skučaním znovu ku mne a robí tak dovtedy, kým mu neprikážem stíchnuť. Neraz som ho nechal náročky nariekať, aby som mohol túto hru ukázať iným a opýtať sa ich: či toto nie je akási reč?
Kniha vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1990.
