Väčšina oxidu uhličitého emitovaného ľudskou činnosťou nezostáva v atmosfére, ale je absorbovaná oceánmi a suchozemskou vegetáciou, čo nazývame uhlíkovými záchytmi. Úplné pozorovanie tohto rozhodujúceho procesu v horných vrstvách oceánov a v dolných vrstvách atmosféry je však ťažké, pretože merania sa nevykonávajú na hladine mora, ale o niekoľko metrov nižšie. Aj keď môže byť rozdiel iba pár metrov, teplota mora sa mení s hĺbkou a tým sa mení aj jeho schopnosť absorbovať uhlík z atmosféry. Predchádzajúce štúdie ignorovali malé teplotné rozdiely medzi povrchom oceánu a hĺbkou vzorkovania, vieme však, že to má významný vplyv na to, koľko uhlíka zadržia oceány. Keďže satelity môžu presne merať teplotu na povrchu oceánu, zistili sme, že je značný rozdiel v absorbovaní uhlíka v závislosti od teploty, vysvetľuje hlavný autor novej štúdie Andrew Watson z Exeterskej univerzity vo Veľkej Británii. Najnovší výskum, ktorý využil práve informácie zo satelitov aplikáciou satelitných korekcií od roku 1992 do roku 2018, zohľadnil teplotné rozdiely medzi povrchom a v hĺbke niekoľkých metrov a potvrdil vyššiu absorpciu oxidu uhličitého v oceánoch, ako sa doteraz myslelo. Opravené čísla ukazujú, že čistý tok uhlíka do oceánov je podhodnotený až o 0,9 gigatony uhlíka ročne. Aj keď to z hľadiska otepľovania atmosféry môže priniesť výhody, keďže sa zo vzduchu odstraňuje viac oxidu uhličitého, jeho väčšie absorbované množstvo ovplyvňuje oceány – sú kyslejšie, čo ohrozuje zdravie morských ekosystémov.
Zo stránky ESA spracovala BP
