Srnčia zver patrí k z najrozšírenejším druhom raticovej zveri na Slovensku. Okrem vysokohorských polôh sa s ňou môžeme stretnúť na celom našom území.
Najhojnejšie zastúpenie má v nížinných oblastiach s rozsiahlymi poľami a lúkami. Vie sa však veľmi dobre prispôsobiť aj životu v bezprostrednej blízkosti záhradných štvrtí, v lesoparkoch alebo v okolí vodných nádrží. Často sa vyskytuje aj na intenzívne poľnohospodársky využívaných rovinách, kde sa vytvoril jej špeciálny ekotyp – poľná srnčia zver, ktorá sa dobre prispôsobila životu v poľnohospodárskej krajine.
Najmenší z jeleňovitých
Srnec lesný (Capreolus capreolus) je naším najmenším a najznámejším zástupcom jeleňovitých. Má ľahkú telesnú stavbu. Jeho relatívne krátke telo je na vysokých nohách, pričom zadné nohy má podstatne dlhšie ako predné. Rovnú líniu chrbta dosahuje šikmým lomením zadných nôh, ktoré sú prispôsobené skôr na skok ako na šprint. Srnec preto dokáže s ľahkosťou preskočiť z miesta dvoj- až dva a polmetrové bariéry a pri úniku vo vysokých trávach alebo v obilninách sa vyznačuje dlhými ladnými skokmi pripomínajúcimi antilopy. Nie je vytrvalým bežcom, ale vie sa dobre ukryť v hustých rastlinných zárastoch. Letné sfarbenie srnčej zveri je žlto- až hrdzavočervené s málo výrazným žltkastým zrkadlom (ide o svetlú škvrnu okolo análneho otvoru). Na jar sa táto zver pomerne pomaly prefarbuje, býva to v máji až júni. V októbri zasa rýchlo mení srsť na zimnú, ktorá je sivohnedá a hustejšia. Zrkadlo na zadku je vtedy už väčšie, bielo sfarbené. Srnec ho má oválneho tvaru, srna srdcovité – na spodnej strane je viditeľná predĺžená srsť zvaná zásterka.
Zaujímavá ruja
Ruja srnčej zveri prebieha v júli až auguste. Pre srnčiu zver je typická organická polygamia, čo znamená, že srnec sa počas ruje postupne pári s niekoľkými srnami. V tomto období srnce vyhľadávajú rujnú srnu, s ktorou sa pária počas troch až štyroch dní, potom si hľadajú ďalšiu. V období ruje srna vábi srnca pískaním a srnec ju pred spárením naháňa. Napodobňovaním tohto pískania možno v čase ruje srnca privábiť, čo poľovníci využívajú na jeho lov. Rujná srna dáva srncovi na vedomie svoju prítomnosť aj svojimi stopami. Pri chôdzi viac rozťahuje ratice a pachovými medziraticovými žľazami pri chôdzi zanecháva pre srnca správu, že je pripravená na párenie. Ako prvé bývajú rujné zvyčajne mladé srny, neskôr staršie. Predtým, ako dôjde k samotnému aktu párenia, srnec svoju družku naháňa, často aj niekoľko hodín. Na rujovisku tak môžeme pozorovať vydupané cesty alebo kruhy, ktoré sú najlepšie viditeľné v porastoch obilnín. K súbojom medzi srncami dochádza len zriedkavo, často slabší jedinec ustúpi silnejšiemu ešte pred samotným súbojom. Srna býva rujná len niekoľko dní. Po tomto čase stráca záujem o srnca a vracia sa k mláďatám, ktoré počas rujných dní opustila. V novembri alebo v decembri sa môžu pri nenápadnej druhej ruji, ktorá je však vzácna, oplodniť srny, ktoré sa neoplodnili v lete.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
