Slovenčina je prevažne flektívny jazyk. Vzťahy medzi slovami vo vete sa v nej vyjadrujú súborom prípon: ohybné slovné druhy ako podstatné mená, prídavné mená, zámená a číslovky sa skloňujú, slovesá sa časujú. Skloňujeme aj cudzie slová vrátane vlastných mien (rodných mien i priezvisk), pričom intuitívne uplatňujeme analógiu s naším materinským jazykom a cudzie mužské mená zaraďujeme do slovenských skloňovacích vzorov pre životné podstatné mená podľa zakončenia. Keďže však v jazyku je prvotná zvuková podoba slova, pri niektorých cudzích menách, ktorých grafická podoba sa podstatnejšie odlišuje od zvukovej, potrebujeme poznať aj výslovnosť, z ktorej sa vychádza pri skloňovaní.
Z cudzích mien sa najľahšie skloňujú mená zakončené na spoluhlásku, patriace do vzoru chlap, napr. stretnutie s Putinom, neúčasť Trumpa na Bidenovej inaugurácii, film s Johnom Malkovichom, pád rakúskeho zjazdára Hansa Gruggera.
Zo zakončení na samohlásku je bezproblémové zakončenie na -a, ktorým sa mužské mená zaraďujú do vzoru hrdina, napr. Maradona – úspechy a prehry Maradonu, De Sica – neorealistické filmy Vittoria De Sicu, či ruské mená Griša – Grišu, Vasia – Vasiu.
Vzor chlap indikujú aj zakončenia na -u, -ú, -ou, -au, -ó, -ő, -o. Tu treba mať na pamäti zásadu, že písmená s diakritikou -ú, -ó, -ő, ktoré sa zvyčajne čítajú ako dlhé samohlásky, a zakončenia -ou, -au sa pri skloňovaní zachovávajú, napr. Néhrú – Néhrúa, Szabó – Szabóa, Gerő – Gerőa, Rousseau (výslovnosť [rusó]) – Rousseaua. Krátka samohláska -o sa pri skloňovaní vynecháva (Marco Polo – Marca Pola, Picasso – Picassa) a takisto aj krátka samohláska -u v tureckých, gréckych, rumunských a albánskych menách ako Enescu – Enesca, Papandreu – Papandrea.
Najproblematickejšie je skloňovanie cudzích mužských mien zakončených na písmená e, i, y, ktorými sa v rozličných jazykoch môžu zapisovať aj iné hlásky, než sú samohlásky e, i.
Vo všeobecnosti sa cudzie mená zakončené na samohlásky i, í, e, é, ä zaraďujú do vzoru kuli, t. j. Verdi – od Verdiho – k Verdimu – počúvam Verdiho – o Verdim – s Verdim, podobne aj Dante – Danteho, Mallarmé – Mallarmého, Pristley [prisli] – Pristleyho. Avšak mnohé cudzie mená majú síce v grafickej podobe na konci písmeno -e, ale ide o takzvané nemé -e, ktoré sa nevyslovuje. Vo výslovnosti je meno zakončené na spoluhlásku, čím sa zaraďuje do vzoru chlap, napr. Shakespeare [šejkspír] – Shakespeara, Axl Rose [rouz] – Axla Rosa.
Niektoré spoluhlásky v cudzích slovách môžu byť zapísané dvojicou písmen latinskej abecedy, ktorá predstavuje jeden celok. Napr. v angličtine sa písmenami ge zapisuje spoluhláska dž (George [džordž] – Georgea [džordža]) a písmenami ce spoluhláska s (Pryce [prais] – Prycea [prajsa]). Zakončenia -ge, -ce sa teda vyslovujú ako spoluhláska, čím sa takéto mená zaraďujú do vzoru chlap. Písmeno e sa pritom zachováva, lebo naznačuje výslovnosť.
V maďarčine je písmeno y súčasťou zložiek gy [ď] (Nagy [naď] – Nagya [naďa]), ny [ň] (Batthyány [baťáň] – Batthyánya [baťáňa]) a ly [j] (Király [kiráj] – Királya [kirája]). V zdomácnených menách maďarského pôvodu sa však zakončenie -ly zvyčajne aj vyslovuje [li]. Ako príklad nám môže poslúžiť meno uhorského fyzika a astronóma Mikuláš Konkoly-Thege (po maďarsky Konkoly-Thege Miklós). Rodné meno uznávaného vedca, člena Uhorskej akadémie vied, ktorý vo svojom rodisku v Starej Ďale, dnešnom Hurbanove, založil astrofyzikálne observatórium, sa v slovenčine uvádza zvyčajne po slovensky Mikuláš a obe časti priezviska Konkoly-Thege sa skloňujú podľa vzoru kuli, napr. život a dielo Mikuláša Konkolyho-Thegeho. Z toho možno dedukovať výslovnosť priezviska v základnom tvare [konkoli tége]. Výslovnosti maďarskej verzie mena Miklós Konkoly-Thege [miklóš konkoj tége] by zodpovedalo skloňovanie mena Konkoly podľa vzoru chlap – Miklósa Konkolya-Thegeho [miklóša konkoja tégeho].
Katarína Kálmánová
Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV
