Príbeh slovenskej vedkyne, marsonautky a astrobiologičky Michaely Musilovej prináša pohľad na zložitú cestu mladej ženy za svojimi snami.
V laboratóriu som okrem iného zisťovala aj to, aké plyny ľadové extrémofily vylučujú v simulovanom marťanskom prostredí. Chceli sme zistiť, či sa v marťanských podmienkach správajú inak ako v prirodzenom prostredí. Ihlami som odoberala vzorky vzduchu z fľašiek s extrémofilmi a neskôr ich analyzovala v Bristole. Bol to však dlhodobý experiment a po mojom odchode z misie sa oň starali ešte dve nasledujúce posádky. Trošku som sa obávala toho, ako to dopadne − predsa len, chcela som mať experiment plne pod kontrolou, ale nakoniec to prebehlo nadmieru dobre. Respektíve, veľmi zaujímavo. Ukázalo sa totiž, že mikróby vystavené slnečnému žiareniu v simulovaných marťanských podmienkach vytvorili viac živín ako v Grónsku. Veľmi úspešne teraformovali marťanskú pôdu. Zároveň, v anaeróbnych podmienkach, teda v podmienkach bez kyslíka, vylučovali veľké množstvo metánu. A presne v tomto roku, keď som podstupovala svoju prvú simulovanú misiu na Mars, teda v roku 2014, zaznamenal rover Curiosity pravidelné vypúšťanie metánu do ovzdušia na skutočnom Marse.
Teoreticky by to mohlo znamenať, že metán na Marse vypúšťajú entity podobné extrémofilom z Grónska, ktoré som študovala. Po endolitoch som pátrala denne. Ak to počasie čo len trošku dovoľovalo, išlo sa na hon na endolity, do ktorého som zapojila všetkých členov posádky. Počas niekoľkých dní každý z nich vedel, čo sú to endolity a ako ich správne hľadať – hľadali sme ich v kameňoch. Dvaja z nás vždy museli zostať na stanici a do terénu sme obvykle chodievali v trojici. Kolegovia z Edinburgu a Leicesteru neskôr vystavovali endolity a hypolity, ktoré som nazbierala v simulovaných marťanských podmienkach, v špeciálne pripravených komorách, kde ich okrem iného ožarovali žiarením podobným tomu na Marse. Veľká časť endolitov tieto pokusy prežila a to nám dalo nádej, že by niečo podobné mohlo existovať aj na Marse.
Tretí experiment sa týkal toho, ako rýchlo a ako intenzívne sa do okolia dokážu rozšíriť ľudské mikróby. Vzorky som odoberala v niekoľko kilometrovej trajektórii od stanice. Odoberať ich v pieskovcoch je veľmi náročné. Jednoduchšie sa odber realizuje v bahne, pretože z pieskovca sme museli endolity dolovať dlho a namáhavo s pomocou geologického kladiva a bahno sa lámalo jednoduchšie.
Počas celej misie bol každý člen posádky nesmierne vyťažený. Nehrali sme hry, nepozerali sme po večeroch filmy, mali sme plné ruky práce. Ako dôstojníčka skleníka som pestovala bylinky a používala som pri tom zmes zeme a simulovanej marťanskej pôdy. Taktiež som dohliadala na správne pestovanie všetkého, čo potrebovala posádka. Keby som chcela, mohla som v skleníku tráviť celé dni, ale experimentov som musela uskutočniť viacero. V zadnej časti skleníka rástli kaktusy a využívali sme ju aj ako relaxačnú zónu.
Keďže som sa v skleníku zdržiavala najviac zo všetkých, pomerne rýchlo som zistila, že čosi nie je v poriadku. Som citlivá na pachy a na tomto mieste mi niečo nesedelo. Začala som zisťovať, čo to je, a pre istotu som varovala posádku, aby sa tam radšej nezdržiavali a nechodili ani dozadu relaxovať. Nie každý bral moje varovania vážne a mužská časť posádky šla do skleníka opravovať rover. Neskôr im prišlo nevoľno a začali vracať. Mne bolo zle menej, pretože som dala na svoj inštinkt a odišla som odtiaľ hneď, ako som začala mať pocit, že čosi nesedí. Spoločne sme riešili, či je situácia vážna natoľko, aby sme kontaktovali riadiace stredisko na Zemi skôr než v oficiálnom čase komunikácie medzi 19:00 a 21:00. Rozmýšľala som, čo to mohlo spôsobiť, a vtedy som si uvedomila, že v skleníku je kúrenie zabezpečované propán-butánom a teoreticky mohol unikať aj oxid uhoľnatý. Môj návrh bol preto jednoznačný – vypnúť kúrenie v skleníku. Nasledovalo dramatické dohadovanie sa posádky, ktorá vedela, že vypnutím kúrenia sa znehodnotia niektoré experimenty.
Celá situácia teda začínala byť vážna nielen pre možnú otravu. Argumentovala som tým, že skleník je nebezpečný a nemôžeme tam pracovať. A keď zomrú ľudia, rastliny zomrú tak či tak. Trvala som na okamžitom vypnutí kúrenia. Nemohla som uprednostniť rastliny pred životom a zdravím posádky. V skafandroch sme napokon odpájali zásoby plynu a vypínali kúrenie. Vonku bolo -15 stupňov, preto sme niektoré rastliny vzali do habitatu. Zvyšok sme riešili elektrickými ohrievačmi, s čím sa zasa spájalo napríklad riziko požiaru. Napriek týmto adrenalínovým situáciám sa nakoniec podarilo realizovať všetky experimenty a moje rozhodnutie sa ukázalo ako správne.
Kniha vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Artis Omnis.
Súťažná otázka
Ak nám do 30. apríla 2021 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Kde bude Michaela Musilová realizovať víťazný projekt tretieho ročníka súťaže Misia Mars? Nápoveď hľadajte na www.misiamars.sk.
zaradíme vás do žrebovania o knihu L. Lackovičovej: Michaela Musilová – Žena z Marsu z vydavateľstva Artis Omnis aj s prekvapením. Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4.
