Doprava nemusí predstavovať iba riešenie problému čo najefektívnejšieho presunu z bodu A do bodu B. Poradie priorít: rýchlosť – pohodlie možno aj prehodiť. A niekedy potreby pohodlia či nevšednosti odsunú potrebu rýchlosti celkom do úzadia.
V prípade luxusných vlakov to platí dvojnásobne. Účelom jazdy Orient expresom alebo Maharadža expresom nie je už ani len čiastočne preprava ako taká. Bežní smrteľníci, ktorých poháňajú minútové ručičky hodín, majú k dispozícii čoraz rýchlejšie moderné spoje – zámožnejší fajnšmekri hľadajú na železnici zážitky iného druhu.
Kráľ vlakov
Keď v októbri 1882 pozýval Belgičan Georges Nagelmackers hostí na prvú jazdu novým nablýskaným vlakom z Paríža do Viedne, išlo mu o pozdvihnutie jeho Compagnie Internationale des Wagons-Lits (Medzinárodnej spoločnosti lôžkových vozňov, CIWL), ktorá sa usilovala expandovať kombináciou vlakových spojení, cestovných kancelárií a siete hotelov do Európy a severnej Afriky. Po dohode s národnými železnicami od Francúzska po Rumunsko, podľa ktorej CIWL poskytla svoje vagóny a ony svoje lokomotívy a koľajnice, začal od roku 1883 vlak, ktorý neskôr dostal meno Orient expres, premávať medzi Parížom a Istanbulom. Zrodil sa najslávnejší transkontinentálny spoj na svete.
Prvú súpravu Orient expresu tvorili dva batožinové, štyri lôžkové a jeden reštauračný vozeň. Väčšina vozňov bola trojnápravová, najväčší zo spacích vozňov so šestnástimi lôžkami bol vybavený kolískovými nápravami. Dohromady vlak pojal 56 cestujúcich. Hoci neskôr sa súprava rozširovala, nikdy nebol zamýšľaný ako vlak pre masy. Napokon, Nagelmackers vraj nechal pred prvou cestou v Paríži na vedľajšiu koľaj pristaviť niekoľko zanedbaných vozňov typu Pullman – dovtedajších symbolov luxusu –, len aby zvýraznil lesk svojho vlaku. Celá trasa merala 2 740 km, s krátkymi zastávkami v Mníchove, Viedni, Budapešti a Bukurešti, a pomocou lodnej spojky z bulharského prístavu Varna dorazili cestujúci do Istanbulu po 76 hodinách. Po prestávke vyvolanej 1. svetovou vojnou sa jazdy obnovili, no už po novej, južnejšej trase – vlak začal využívať nový 20 kilometrov dlhý tunel pod alpským priesmykom Simplon medzi Švajčiarskom a Talianskom. Trasa Simplon-Orient expresu, ako sa začal nazývať, viedla z Londýna na pobrežie do Folkestonu a po preplavení cestujúcich do francúzskeho Calais vlakom ďalej do Paríža, Lausanne, cez Simplonský priesmyk do Milána, Benátok, Záhrebu, Belehradu a Sofie (nie vždy vlak pokračoval až do Istanbulu).
Po 2. svetovej vojne pokračoval Orient expres na rôznych trasách už skôr ako idea než ako konkrétny vlak. Úpadok záujmu napokon spôsobil jeho zánik v roku 2009: posledná pravidelná trasa vlaku pod týmto názvom viedla zo Štrasburgu do Viedne. Vtedy však už po európskych tratiach jazdil nepravidelný vlak, ktorý sa slávnemu medzivojnovému Orient expresu podobal viac ako všetky jeho povojnové inkarnácie.
Vlak kráľov
Keď sa v roku 1977 CIWL zbavovala starých vagónov, americký podnikateľ James Sherwood pôsobiaci vo Veľkej Británii kúpil v aukcii prvé dva. V priebehu niekoľkých rokov potom minul 16 miliónov dolárov na nákup 35 lôžkových a reštauračných vozňov CIWL a Pullmanových palácov na koľajniciach. V máji 1982 sa vydal na cestu z Londýna do Benátok Sherwoodov Orient expres v podobe, akú mal v 20. a 30. rokoch, a táto jeho nostalgická verzia vydržala až do súčasnosti. Cestujúcich najprv odvezú historické Pullmanove vozne z Londýna na pobrežie, odkiaľ ich expresná linka prevezie cez Eurotunel do Calais, kde presadnú na ten pravý Orient expres. Do Benátok (a niekoľkokrát ročne až do Istanbulu) ich odvezie flotila 14 lôžkových a 4 reštauračných vozňov pochádzajúcich najmä z rokov 1927 a 1929 s mahagónovými, ebenovými a palisandrovými interiérmi v štýle art deco a s opulentnou kuchyňou, ktorá ponúka špeciality podľa toho, kadiaľ vlak práve prechádza.
Práve takúto verziu Orient expresu preslávili románový detektív Hercule Poirot, James Bond Seana Conneryho či hrdinovia románu Brama Stokera prenasledujúci krvilačného grófa Draculu do jeho sídla v Transylvánii. Ani realita však za mýtmi nezaostávala: nie náhodou ho anglický spisovateľ A. H. Cookridge nazval Kráľ vlakov a vlak kráľov. Práve ním kontinent križovala európska smotánka, korunované hlavy, prezidenti, ale aj špióni, akým bol napríklad istý Angličan Robert Baden-Powell vydávajúci sa za lepidopterológa: jeho náčrtky motýlích krídel boli v skutočnosti zašifrované nákresy opevnení na dalmátskom pobreží – čo počas 1. svetovej vojny veľmi ocenilo britské námorníctvo.
R
