Kniha prináša najnovšie objavy z oblasti neurovedy. Zároveň radí, ako si urobiť z mozgu spoľahlivého spojenca v každej situácii.
Pamäť hrá najdôležitejšiu úlohu pri tvorení a formovaní našich emócií, toho, čomu veríme, a toho, čo nám dáva istotu. Nefunguje ako fotoaparát alebo kamera, ktoré len objektívne zaznamenajú a uchovávajú naše spomienky. Pamäť ich rekonštruuje.
Skúste si predstaviť, ako ste naposledy cestovali hromadnou dopravou. V prvom rade si treba uvedomiť, že mozog nedokáže uchovať všetky informácie o ostatných cestujúcich – ich presný počet, vek, oblečenie… Napriek tomu si nepredstavíte prázdny autobus alebo vagón či nejakých neforemných fantómov bez tváre. Pokúste sa teda spomenúť si presnejšie na rozlišovacie črty cestujúcich. Ak vás nikto vyslovene čímsi konkrétnym nezaujal, väčšinu osôb a oblečenia, ktoré si v mysli predstavíte, váš mozog od základu nanovo vytvoril apoužil na to všetko, čo má uložené ako fyziognómiu alebo štýl obliekania priemerného cestujúceho. Vždy, keď sa mozog snaží o zachovanie logiky a stability, zostavuje zo všetkých úlomkov spomienky, ktoré dávajú našej pamäti skutočné kontúry. Ako veľmi je naša pamäť tvárna a kedy sa táto tvárnosť stáva škodlivou?
V Spojených štátoch amerických ešte nedávno mohol očitý svedok zločinu zvrátiť proces, pričom jeho jediným dôkazom bola pamäť, spomienky na udalosti. Nevinní boli uväznení alebo odsúdení na trest smrti za zločiny, ktoré nespáchali, a to vinou zlyhania svedkovej pamäti. Výskumy Elizabeth Loftusovej, jednej z najuznávanejších expertov v odbore pamäti, napokon otriasli základmi očitého svedectva a prispeli k modifikácii amerického súdnictva.
Elizabeth Loftusová si položila otázku, do akej miery sú naše spomienky spoľahlivé a či je možné ich zmanipulovať alebo aspoň zámerne nasmerovať. V roku 1974 viedla s Johnom C. Palmerom pokus zameraný na rekonštrukciu spomienok na konkrétnu udalosť. Loftusová a Palmer ukázali skupine stopäťdesiatich študentov video s dopravnou nehodou.
O týždeň neskôr ich opäť zvolali a spýtali sa ich, či sa pri nehode rozbili okná na aute, alebo ostali neporušené. Študentov rozdelili na dve skupiny. V prvej skupine vedci položili slovo smash – auto sa rozbilo o múr. Slovo v sebe nesie náznak toho, že šlo o silný náraz. V druhej skupine použili slovo hit – auto narazilo do múru, čo naznačovalo menej silný náraz. Vo videu, ktoré si študenti predtým pozreli, jasne vidno, že okná sa na aute pri nehode nerozbili. Napriek tomu väčšina členov prvej skupiny tvrdila, že okná na aute sa v momente nárazu rozbili. V druhej skupine to bolo zasa opačne.
Zmenou jediného slova v otázke sa Loftusovej a Palmerovi podarilo u účastníkov pokusu modifikovať spomienku na nehodu. Po tomto pokuse chcela Loftusová definovať to, čo nazýva účinkom dezinformácie, čiže to, čo subjekt stráca na presnosti a dôveryhodnosti pod vplyvom informácie, ktorú dostal neskôr.
U nás nemáme ekvivalent systému line-up, ale určite ste už videli v nejakom americkom seriáli alebo filme, že v USA polícia často využíva pri objasňovaní násilných trestných činov vzorku jedincov, ktorí sa na seba podobajú, a obeť z nich musí identifikovať útočníka. Loftusová si všimla, že obete takmer vždy niekoho vyberú… aj keď útočník nie je medzi podozrivými! Ich spomienka na útok býva modifikovaná implicitnou domnienkou, že vinník sa určite musí nachádzať medzi mužmi alebo ženami, ktoré im ukázali.
Po publikovaní výskumných výsledkov Elizabeth Loftusovej rozbehli v roku 1992 advokáti a právnici v New Yorku Projekt nevina. Za dvadsaťpäť rokov bolo vďaka tomuto projektu zrušených takmer 75 % verdiktov vyrieknutých po line-up alebo na základe očitého svedectva, pričom sa použili testy DNA ako dôkaz o nevine odsúdených. Takto oslobodili aj Kirka Odoma po dvadsiatich dvoch rokoch za mrežami – mal smolu, že ho identifikovala jedna z obetí ako vinníka únosu a znásilnenia.
Loftusová si tiež položila otázku, či neexistuje spôsob, ako implementovať do našej pamäti falošné spomienky. Venovala sa štúdiu spomienok z detstva, ktoré nazývame potlačené a ktoré sa často objavujú v dospelom veku počas terapií a psychoanalýz.
Zhromaždila vzorku mužov a žien, ktorí nikdy v detstve nezažili traumu z opustenia. Pomocou techník sugescie podobných z pokusu s dopravnou nehodou sa jej podarilo presvedčiť 25 % z nich, že sa ako deti stratili v nákupnom centre. V mnohých prípadoch si účastníci dokonca vymysleli pri rozprávaní detaily a rozvíjali spomienku na traumatizujúci zážitok, ktorý sa nikdy neudial.
Techniky sugescie sa niekedy aj zneužívajú. V roku 2017 Marie-Catherinu Phanekhamovú, štyridsaťštyriročnú kinezioterapeutku, odsúdili na jeden rok odňatia slobody a dvadsaťtisíc eur pokuty za to, že vytiahla z klientov značné čiastky po tom, čo im do pamäti vložila falošné spomienky na znásilnenie, incest alebo násilie prežité v detstve. Robila to preto, aby im následne ponúkla pomoc pri prekonávaní tráum – tie naozaj vznikli, hoci spomienky neboli skutočné – v rámci dlhej a drahej terapie. M.-C. Phanekhamová teda použila techniky sugescie, aby zneužila svojich pacientov a získala od nich finančnú či inú odplatu.
Gaslighting je iným typom kognitívneho zneužívania, ktoré sa opiera o manipuláciu pamäti – obeť dostáva osekané fakty, modifikujú sa niektoré prvky jej pôvodných spomienok, pričom sa jej opakuje, že si všetko vymyslela alebo sa pomiatla, v dôsledku čoho začne sama pochybovať o svojej pamäti alebo rovno o svojom psychickom zdraví. Táto forma emocionálneho zneužitia môže mať viacero podôb. Napríklad mobbing na pracovisku, keď vedúci niečo vyčíta podriadenému spôsobom, ktorý takmer vedie k jeho psychickému zrúteniu. No o niekoľko dní sa k tomu vráti a žartovne povie svojmu podriadenému, že v tom nebol zlý úmysel a že si to nemá brať, čím ho dezorientuje, aby o spomienkach na incident pochyboval. Takto sa zamestnanec bude nadriadeného stále báť, no neopováži sa podať sťažnosť za mobbing.
Kniha vyšla v roku 2021 vo vydavateľstve IKAR.
Súťažná otázka
Ak nám do 30. júna 2021 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Čo je teória rozpadu stopy a o čom hovorí Jostov zákon?
zaradíme vás do žrebovania o knihu A. Moukheibera: Ako sa mozog s nami zahráva z vydavateľstva IKAR. Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4
