Hráte tenis? Nie? Antuku aj tak zrejme poznáte. Je to pekná červenohnedá jemná drvina. Viete, za čo vďačí tomuto sfarbeniu a prečo je to náš najstarší a doteraz najobľúbenejší materiál na stavbu tenisových kurtov? A prečo vlastne tenis nemožno hrať na piesku, no na antuke áno?
Už bez ohľadu na to, či ste niekedy mali alebo nemali v rukách tenisovú raketu, antukové kurty určite poznáte. Sú totiž výrazným objektom v takmer každom meste a aj v mnohých väčších obciach. V súčasnosti im začínajú konkurovať rôzne umelé povrchy, no je takmer vylúčené, že by boli v budúcnosti nahradené práve nimi.
Povrch antukových kurtov je pekný a výrazný, takže väčšinou kontrastuje s farbou ich zastavaného mestského okolia. V krajinách východného bloku bol v druhej polovici 20. storočia tento kontrast ešte výraznejší vďaka šedivej fádnosti väčšiny nových a zároveň zanedbanosti starých stavebných objektov.
Takže antukové tenisové kurty patrili k tým niekoľkým málo skutočne príjemne vyzerajúcim častiam našich miest. Toto sfarbenie však nebolo jediným dôvodom, prečo sa antuka stala dominantným tenisovým povrchom u nás a aj takmer v celej Európe.
Krátka história
Kolískou tenisu bolo v druhej polovici 19. storočia Anglicko, kde sa hral najmä na tráve. Odtiaľ pochádza aj pôvodný názov tenisu lawn tenis, teda trávnikový tenis. Podobne ako väčšina športov v tom období, aj tenis bol športom výhradne privilegovanej vrstvy, ktorá si mohla dovoliť znášať nemalé náklady na udržiavanie kurtov. Postupom času, s rozširovaním záujmu o túto hru, začali byť vysoké náklady spolu s mnohými nevýhodami trávnatých kurtov značnou prekážkou.
Prvýkrát antuku použil britský tenista William Charles Renshaw (1861 – 1904) na konci 19. storočia, ktorý je známy najmä ako najúspešnejší britský tenista s dvanástimi titulmi vo Wimbledone (siedmimi v dvojhre a piatimi vo štvorhre). Antuka mu slúžila na spomalenie vysychania trávnatých kurtov a získal ju ako odpad z poškodených vypálených hrnčiarskych výrobkov.
Už začiatkom 20. storočia sa antuka stala bežným komerčným výrobkom vyrábaným z tehliarskych produktov. Bola určená na prípravu samostatnej povrchovej vrstvy tenisových kurtov. Tá predstavovala svojou priepustnosťou vody značný pokrok v porovnaní s trávnatým kurtom alebo jeho zdevastovanou formou v podobe málo priepustného povrchu obyčajnej udupanej zeme. Nový kurt s týmto povrchom nazvali Fast-Dry Court, teda rýchloschnúci kurt. Bol to výstižný názov, pretože väčšina tenistov vedela, že ešte dlho po daždi sa na pôvodných kurtoch hrať nedalo.
Názvoslovný chaos
Antuka sa rozšírila po celom svete, no bolo by asi naivné očakávať, že by všade zostalo pri pôvodnom názve. Náš názov antuka je odvodený z francúzskeho en tout cas, čo v prenesenom význame značí niečo ako za každých okolností alebo do každého počasia. Vo všeobecnosti sa tento výraz neviaže iba na jemnú drvinu vyrobenú z tehliarskych výrobkov. Napríklad americká zelená antuka sa vyrába drvením vulkanickej horniny. Používa sa väčšmi na kurtoch v USA a označuje sa ako green clay alebo rubico. Červená antuka, tak ako ju poznáme u nás, je rozšírená najmä v Európe a v Latinskej Amerike a označuje sa ako red clay. Slovo clay má dva významy, pričom prvý je íl, druhý zemina. V oboch výrazoch sa však chápe v jej druhom význame. Iba si pripomeňme, že tento odborný termín označuje rôzne nespevnené alebo slabo spevnené horniny bez silných väzieb medzi ich jednotlivými zložkami.
Klasická červená
Antuka sa vyrába mletím poškodených tehál alebo strešných škridiel a následným preosievaním s cieľom získať frakciu s veľkosťou zŕn menšou ako približne 2 mm. Farba antuky preto preberá v trochu pozmenenej podobe práve ich sfarbenie. To je však výrazne ovplyvňované jej vlhkosťou.
Sfarbenie antuky má svoj pôvod v tehliarskej ílovej surovine, ktorá obsahuje železo viazané v jej rôznych mineráloch. Pri vypaľovaní pri teplote 1 000 °C sa časť z neho mení na hnedý oxid železitý. Pretože tieto suroviny sa v obsahu železa môžu výrazne líšiť, mení sa sfarbenie vypáleného produktu od bledožltej až po červenohnedú. Na výrobu antuky sa však používajú tie s červeným sfarbením. Napriek tomu, že strešné škridly a tehly sa môžu sfarbením veľmi podobať, je medzi nimi dosť výrazný rozdiel. Väčšina tehál je viac pórovitá ako strešné škridly, s čím súvisia aj rozdielne vlastnosti oboch typov antuky. Výnimku tvoria tehly na vonkajšie použitie, ktoré majú na zamedzenie vlhnutia menšiu pórovitosť.
Americká zelená
Zelená antuka sa na rozdiel od tej červenej vyrába drvením a následným preosievaním kameňa ťaženého najmä vo veľkom lome pri meste Charlottesville v pohorí Blue Ridge v americkej Virgínii. Tento kameň je metamorfovaná (premenená) vulkanická hornina metabazalt. Vyrába sa z nej pekná zelená jemná drvina predávaná pod názvom Har-Tru-Clay. Môžeme sa spýtať, prečo práve tento lom má už dlho takmer dominantné postavenie pri produkcii americkej zelenej antuky. Súvisí to so stabilným zeleným sfarbením tejto horniny počas celého trvania ťažby. Všeobecne však metabazalt nemusí mať vždy také sfarbenie. Ak to tak je, väčšinou je to vďaka vyššiemu obsahu minerálov epidotu, chloritu a minerálov skupiny olivínov. Všetky patria do skupiny silikátov. Hlavný rozdiel medzi našou a zelenou americkou antukou spočíva v tom, že kým tú našu tvoria relatívne mäkké pórovité častice, tak druhú tvoria častice tvrdé a nepórovité. Rozdielov je viac a všetky spolu významne ovplyvňujú vlastnosti kurtov a aj spôsob ich údržby.
Môžeme mať na Slovensku zelené kurty? U nás máme niekoľko miest, kde sa vo veľkom ťažia horniny podobné tej z Virgínie. Sú napríklad v Lošonci, Malužinej alebo v Kvetnici pri Poprade. Antuka z nich by však mala skôr nevýraznú sivú farbu. Pekná zelená by sa iste dala vyrobiť z vulkanického zeolitového tufu z Nižného Hrabovca na východnom Slovensku. Tejto horniny by však bolo škoda, pretože má oveľa viac lepších využití, napríklad vo farmaceutickom priemysle alebo ako sorbent pri čistení kontaminovaných vôd.
Celkom atraktívna ružová antuka by sa určite dala vyrobiť z vulkanickej horniny ryolitu. Mohli by sme ju vlastne vyrobiť takmer v akejkoľvek farbe vrátane bielej. To, že zostávame pri našej tradičnej antuke, je nielen vecou jej nízkej ceny, ale najmä dlhodobej tradície a profesionálnych turnajov aj záväzných medzinárodných noriem.
Text a foto prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Prírodovedecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
