Vážky, odborne nazývané Odonata, sú starodávnym radom bezstavovcov, ktoré pozorujú svet svojimi zloženými očami s takmer 360° zorným poľom a ktoré v štádiu larvy strašia okolie svojou premenenou spodnou perou už vyše 300 miliónov rokov. V súčasnosti tento rad zahrnuje vyše 6 000 druhov, z ktorých približne 70 žije na Slovensku.
Vážky sú fylogeneticky starodávnou skupinou krídlatého hmyzu. Patria medzi najstarší okrídlený hmyz vôbec, ktorý bol na Zemi prítomný už pred 300 miliónmi rokov, v perióde zvanej karbón (bližšie o karbóne v článku Matúša Hyžného v Quarku 5/2019). Predpokladá sa, že majú spoločného predka s podenkami (Ephemeroptera). Spolu s nimi sa zaraďujú do oddelenia Palaeoptera, čiže medzi krídlatý hmyz, ktorý nie je schopný zložiť svoje krídla horizontálne nad bruško.
Lietajúce megavážky
Vážky patria medzi hmyz s najlepšie zachovaným a najúplnejším fosílnym záznamom. Medzi snáď najznámejšie hmyzie fosílie patrí Meganeura monyi z fosílneho radu Meganisoptera. Radí sa medzi tzv. pravážky (Protodonata), skupinu, ktorá mala mnoho spoločných znakov s našimi modernými vážkami. Fosílne záznamy tejto skupiny sa datujú do obdobia približne pred 319 miliónmi rokov. Meganeura dosahovala rozpätie krídel až 70 centimetrov a patrila medzi najväčších zástupcov zo skupiny hmyzu, aké kedy na Zemi existovali. Jej larva (najáda) mohla údajne dosahovať až 30 cm.
Takáto megaforma vážky však nebola v danom období svojou veľkosťou medzi bezstavovcami vôbec výnimočná. Dvojmetrové stonôžky, škorpióny a ďalšie, z nášho súčasného pohľadu obrie formy bezstavovcov, boli len úzkou časťou spektra vtedajšej fauny. Prečo vtedy dosiahli bezstavovce také veľké rozmery? V období karbónu dosahoval kyslík vo vzduchu najväčší podiel za celú históriu Zeme vôbec, a to približne 35 %. Jedna z hypotéz tvrdí, že bezstavovce vďačia za svoje veľké rozmery práve vysokému obsahu kyslíka vo vzduchu. Ich dýchaciu sústavu totiž tvoria vzdušnice – trachey. Ide o systém rúrok, ktoré sa postupne vetvia a delia na menšie a menšie, až kým sa dostanú k orgánom a bunkám, ku ktorým kyslík privádzajú. Výmena dýchacích plynov však prebieha pasívne, difúziou, a nejde o tak efektívny systém, aký majú stavovce. Z fyziologického hľadiska je teda veľkosť organizmov s takouto dýchacou sústavou limitovaná.
Radiácia a rozmach skorých vážok sa udiali počas permu, keď ešte jestvoval super kontinent Pangea. Zároveň v tomto období prešli larvy vážok do vodného prostredia, ktoré poskytovalo viac potravy ako súš. Tieto archaické skupiny vydržali až do veľkého vymierania na rozhraní permu a triasu pred 252 miliónmi rokov. V súčasnosti sú takmer všetky larvy vážok akvatické a tie, ktoré nie sú obligátne viazané na vodné prostredie, žijú v rovníkových oblastiach v listovej opadanke s vysokou vzdušnou vlhkosťou.
Nezameniteľný výzor
Rad vážky je charakterizovaný hlavou so žuvacími ústnymi orgánmi smerujúcimi dopredu, veľkými zloženými očami (oculi compositi), ktoré tvoria jednoduché oči (omatídiá) a tromi samostatnými jednoduchými očkami (ocelli) umiestnenými na dorzálnej strane hlavy. Vážky patria medzi vizuálne predátory, a preto majú zrak mimoriadne dobre vyvinutý. Počet omatídií varíruje medzi druhmi, od 7 000 pri šidielkach až po viac než 28 000 pri veľkých druhoch šidiel čeľade Aeshnidae (to je najväčší počet omatídií v hmyzom oku vôbec). Keďže sa pri love koristi spoliehajú primárne na zrak, ich tykadlá sa ako hmatový orgán zredukovali. Hoci pri larvách, ktoré ešte nemajú v takej miere vyvinuté oči ako dospelé jedince, zastávajú významnejšiu funkciu pri detegovaní koristi ako pri dospelých jedincoch.
Ďalej je pre vážky charakteristické predĺžené bruško a dva páry predĺžených krídel. Počet kmitov krídel za sekundu je relatívne malý (20 až 40 kmitov za sekundu), no vážky, obzvlášť šidlá, patria medzi výborných letcov. Vďačia za to viacerým modifikáciám hrude, mohutným krídlovým svalom a schopnosti ovládať páry krídel nezávisle od seba. Za zmienku tiež stoja nohy vážok. Ich bázy sú združené dopredu a pri chytaní koristi nimi vytvárajú tzv. lapací kôš.
Všetci zástupcovia radu Odonata patria medzi predátory. Dospelé vážky sú známe svojimi bravúrnymi letovými schopnosťami. Ich najády sú zasa jedinečné vo svete hmyzu svojou metamorfovanou spodnou perou, tzv. maskou, ktorú majú v pokojnom stave zloženú pod hlavou. Môže dosahovať až tretinu dĺžky tela larvy – pri útoku larva masku vymrští a korisť takmer vždy polapí.
Larvy vážok majú nevýrazné, šedé, tmavé a zelené farby, vďaka čomu splývajú s okolím. V porovnaní s nimi sú dospelé jedince často pestrofarebné, no platí, že samice sú zväčša menej výrazné. Larvy sú síce uniformnejšie v sfarbení, na rozdiel od dospelých jedincov je však pre larvy typická väčšia morfologická rozmanitosť a funkčná adaptácia rozdielnym prostrediam, ktoré vo vodných ekosystémoch obsadili.
Šidlá a šidielka
Rad Odonata sa delí na tri podrady: Zygoptera (šidielka), Anisoptera (šidlá) a Anisozygoptera. Podrad Anisozygoptera tvorí len jeden rod s doposiaľ tromi objavenými a uznanými druhmi. Šidlá a šidielka od seba odlišujú dve hlavné charakteristiky. Hlava šidielok (Zygoptera) je širšia než hruď a zadný pár krídel je morfologicky totožný s predným. Hlava šidiel (Anisoptera) nie je väčšia ako hruď a krídla zadného páru sú na báze rozšírené, čo šidlám umožňuje plachtiť vo vzduchu a lietať na dlhšie vzdialenosti. Larvy šidiel majú na konci bruška tri predĺžené prívesky – análne žiabre a dva kratšie prívesky. Bruško šidiel korunuje tzv. análna pyramída pozostávajúca z piatich segmentov, ktorá uzatvára vnútornú rektálnu žiabrovú komoru. Okrem toho sú šidlá, či už ide o dospelé jedince alebo larvy, na prvý pohľad v porovnaní so šidielkami väčšie a mohutnejšie.
Adam Janto
Technická univerzita vo Zvolene
Foto Zuzana Lehká
Za odborné pripomienky ďakujem doc. Stanislavovi Davidovi.
