Nepružná kutikula stonožiek im nedovoľuje rásť, a tak sa jej musia počas života niekoľkokrát zbaviť. Podľa literárnych zdrojov dochádza k tzv. zvliekaniu minimálne päťkrát.
Pohľad na stonožku v nás môže vyvolávať spomienku na starý český hit Jaroslava Ježka z filmu Svět patří nám, v ktorom Voskovec a Werich spievajú o trápení toho živočícha s bolesťou množstva nôh, ich obúvaním a vyzúvaním. Piesňou pripomínajú ľuďom, že s dvomi nohami to nikdy nie je také zlé a že sa majú boriť s osudom rozvážne a s úsmevom. Stonožky sa, samozrejme, neobúvajú, ale k vyzúvaniu a súčasne k celkovému vyzliekaniu dochádza pri zvliekaní. Po poslednom zvliekaní sa stonožka stáva dospelou a môže sa páriť.
Inšpiratívne zloženie kutikuly
Zaujímavá je chemická povaha kutikuly, ktorá je nepochybne inšpiráciou pre chemikov vyvíjajúcich biodegradovateľné plasty. Ide o jeden z najgeniálnejších prírodných kompozitov, ktorý chráni živočícha pred infekciami, stratou vody a súčasne vodu odpudzuje. Je mimoriadne pevný a vykazuje ideálnu mechanickú odolnosť, kým v miestach ohybu článkov je flexibilný. Kompozit kutikuly je zložený z piatich až šiestich stavebných zložiek. Základom štruktúry je polysacharid, ktorý sa volá chitín. Je to polymér cukru, ktorý sa od glukózy líši iba jedným substituentom – jednou funkčnou skupinou obsahujúcou dusík. Fibrily chitínu sú zosieťované do trojrozmernej štruktúry s dvomi druhmi vláknitých bielkovín prostredníctvom katecholu, čo je látka fenolického, aromatického charakteru. Z bielkovín zabezpečuje rigiditu sklerotín a flexibilitu resilín. Do sieťoviny sú zabudované molekuly lipidov odpudzujúce vodu a tiež soli vápnika dodávajúce mu odolnosť kalenej ocele. Pomerom chitín – bielkovina a zastúpením sklerotínu a resilínu sa riadi rigidita materiálu.
Pri zvliekaní sa vnútorná časť kutikuly rozpúšťa účinkom enzýmov, dochádza k oddeleniu svalovej hmoty a nervového spojenia od vonkajších vrstiev kutikuly, pričom sa rozpustené zložky použijú na stavbu novej. Po vytvorení novej kutikuly stonožka opúšťa starú schránku, ktorá praskne mechanickým úsilím, teda silou, uvádza sa však aj nafukovanie vzduchom.
Dlhonohé strašidlo
V júli minulého roku som v našom suteréne po rozsvietení objavil zvláštnu stonožku práve pri zvliekaní. Kým som stihol vybehnúť po fotoaparát, zachytil som už iba záverečnú fázu tohto procesu. Identifikoval som ju ako skutigeru dlhonohú (Scutigera coleoptrata), známu aj pod menom strašník dalmátsky, ktorá je zástupca triedy stonožiek (Chilopoda). Vyznačuje sa mimoriadne dlhými tykadlami presahujúcimi dĺžku tela a pätnástimi pármi končatín, ktoré sú v zadnej časti tela najdlhšie.
Podobne ako iné stonožky sa živí hmyzom, napríklad pavúkmi, muchami alebo švehlami (rybenkami). Korisť zabíja jedom, ktorý sa uvoľňuje zo žliaz v prednom páre končatín, v tzv. forcipulách. Pôvodne sa tento druh vyskytoval iba v mediteránnej oblasti, ale globálne otepľovanie spolu s rozvojom turizmu na Jadrane ho zaviali aj do našich zemepisných šírok.
Kedysi strašila táto stonožka dovolenkárov v Chorvátsku. Tieto zábery som sa rozhodol uverejniť hlavne preto, že táto stonožka je u nás stále pomerne vzácna a pozorovať ju pri zvliekaní sa podarí len veľmi zriedka. Sledujúc tohto tvora som si uvedomil, ako je nám vlastne dobre, že sa nemusíme zvliekať z kože.
Text a foto Peter Biely
Chemický ústav SAV
