Od dizajnu sa čoraz častejšie očakáva nielen jeho funkčnosť a estetický vzhľad, ale aj ekologickosť. O tom, ktorý produkt možno označiť za skutočne ekologický, či ako pri hľadaní ekologických riešení pomáhajú inovácie inšpirované prírodou, sme sa rozprávali so Zuzanou Tončíkovou z Technickej univerzity vo Zvolene.
Čo je ekodizajn?
Ekodizajn je všeobecné označenie systematických metód začleňovania environmentálnych aspektov do procesu navrhovania výrobkov. Označuje tvorivú schopnosť hľadať alternatívne systémy, materiály, technológie a výrobné stratégie, ktoré vedú k zmierneniu alebo eliminovaniu environmentálnej záťaže produktov počas celého životného cyklu. Výrobky navrhované týmto spôsobom sú flexibilné, trvácne, multifunkčné, adaptabilné a recyklovateľné.
Navrhovať ekologicky znamená premýšľať o produkte celostne. To znamená strategické plánovanie toho, ako jedinečne bude produkt zapadať do kontextu prostredia, pre ktoré je určený, a ako ho ovplyvní. Takýmto spôsobom dizajnér neovplyvňuje len redukciu negatívnych environmentálnych vplyvov výrobných procesov, ale aj správanie sa ľudí v súvislosti s používaním produktov.
Kedy ekodizajn vznikol?
Keď v päťdesiatych rokoch nastal priemyselný a spoločenský rozkvet, produkty potreby boli čoraz viac nahrádzané produktmi spotreby na uspokojenie konzumnej spoločnosti. V rovnakom čase sa exponenciálne zvyšoval vplyv priemyselnej výroby na ekosystémy planéty. Viacero vedcov, filozofov, ale aj dizajnérov a architektov si začalo uvedomovať dosah priemyselnej výroby na životné prostredie. Osobnosti ako Victor Papanek, otec ekologicko-sociálneho myslenia v dizajne, a Richard Buckminster Fuller, autor myšlienky spojenia humanizmu a ekologického využitia obnoviteľných zdrojov energie, vo svojich teoretických dielach začali medzi prvými naznačovať, že je potrebné zmeniť formu uvažovania o tom, ako chceme smerovať pokrok.
Doc. Ing. Zuzana Tončíková, ArtD., pôsobí na Katedre dizajnu nábytku a interiéru Technickej univerzity vo Zvolene. Svoju umeleckú činnosť, výskum a tvorbu začala profilovať v oblasti adaptovania nástrojov na implementáciu postupov ekodizajnu do tvorby dizajnérov. Je autorkou ekodizajnového nástroja – Ekodizajn koncept manuál, dostupného online na www.ekm.ekodizajn.sk. Ako štipendistka Fulbright Scholar Program na Purdue University v USA pokračovala v zameraní sa na analýzu životného cyklu výrobkov v závislosti od vzťahov medzi materiálom, technológiou výroby a formou výrobku v rámci projektu COMBO. Od roku 2015 sa venuje biomimikry a aplikovaniu tejto komplexnej metódy v dizajne. Je spoluzakladateľkou startupového projektu Biomimicry for design (B4D). S produktom Biocultivator získala viacero medzinárodných a národných ocenení. Od roku 2017 aktívne spolupracuje s kolegami z Európskej biomimikry aliancie v rámci projektov zameraných na integráciu rôznorodých foriem bioinšpirácie do navrhovania prírodou inšpirovaných výrobkov a udržateľných inovácií. Je autorkou monografie Od bioinšpirácie k biomimikry (2021), autorkou a spoluautorkou dvoch vysokoškolských učebníc a učebných textov, ktoré sú súhrnom jej práce v oblasti udržateľnosti v dizajne.
Prelom nastal s príchodom knihy The Limits to Growth (v slovenčine Limity rastu), ktorá vznikla pod vedením manželov Donelly a Dennisa Meadowsovcov, Jorgena Randersa a ďalších. Vznikol tak koncept udržateľného rozvoja. Prvýkrát sa oficiálna definícia tohto pojmu objavila v roku 1987 v Brundtlandskej správe Organizácie Spojených národov, nesúcej meno po nórskej predsedníčke Svetovej komisie pre životné prostredie a rozvoj Gro Harlem Brundtlandovej. Približne až od roku 1990 sa stretávame s úsilím o vytváranie a zavádzanie ekodizajnových nástrojov, ako aj so zavedením a definíciou pojmu ekodizajn.
Biocultivator – schéma technologického princípu. Zdroj vody pomocou kupoly je biomimeticky odvodený od schopnosti ropušníka tŕnistohlavého (Phrynosoma cornutum) získavať tekutinu celým povrchom tela a usmerňovať ju. Udržateľnosť systému a recyklácia odpadu je inšpirovaná ekosystémom lesa, zdroj B4D.
Aké sú jeho hlavné zásady?
Ekodizajn vychádza z konceptu životného cyklu výrobku. Tento cyklus sa nezačína výrobou, ale nastáva už vo fáze surovín a materiálov. Následne zahrnuje ich prepravu, spracovanie pri výrobe, balenie, dopravu a distribúciu hotového výrobku či polotovaru. Životný cyklus ďalej pokračuje fázou používania a údržby výrobku a vo väčšine prípadov sa končí odstránením výrobku po skončení jeho životnosti.
Podstatou ekodizajnu je navrhnúť výrobok s takým materiálovým zložením, vlastnosťami a funkciami, aby jeho dosah na životné prostredie bol v súlade so zásadami udržateľného rozvoja. Súčasná generácia bude čeliť novým výzvam v tejto oblasti pod priamym vplyvom filozofie holistického myslenia 21. storočia, environmentálnej krízy a priemyselnej revolúcie 4.0.
Nový systém cirkulárnej ekonomiky sa začal presadzovať v zmysle tvorby inovatívnych udržateľných modelov v rôznych oblastiach. Jej základné princípy sú založené na myšlienke, aby všetky produktové a materiálové toky mohli byť opätovne zapojené do slučiek následného využívania, kde sa stanú zdrojmi pre nové produkty a služby. Ešte skôr než sa čokoľvek vyrobí, musí byť dôkladne premyslený samotný návrh a to, ako zapadá do nášho ekosystému v kontexte toku a slučiek materiálov, energií a sociálnych dosahov.
V súčasnosti sa často spomína pojem greenwashing. O čo ide?
Početné mediálne správy o environmentálnych problémoch v posledných rokoch podnietili a obnovili silný záujem verejnosti o životné prostredie. Environmentálna imaginácia je definovaná ako prúd zelených ideí, impulzov, predstáv a znepokojení, ktoré sa objavujú na šírenie populárnej kultúry a politiky, čo podnecuje veľký počet ľudí nakupovať environmentálne produkty. Aby firmy zaujali zelených spotrebiteľov, používajú často termíny, ktoré znejú environmentálne, ale sú vlastne nejasné a nie vždy aj pravdivé. To spôsobilo vznik pojmu greenwashing, čo je termín označujúci praktiky firiem falošne propagujúcich ich produkty a obchodné politiky ako environmentálne priateľské.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
