Vodniakovité sú čeľaď z radu vodniakov. Ide o pľúcnaté ulitníky menšej až strednej veľkosti s jedným párom nezatiahnuteľných tykadiel, pri báze ktorých sa nachádzajú oči. Väčšina patrí medzi sladkovodné živočíchy. Mnohé z nich môžeme pozorovať aj v našej prírode.
Z našich vodniakovitých (Lymnaeidae) je najbežnejší a najväčší vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis). Pozoroval som ho, plával vo vode ako veľké torpédo s ulitou na chrbte, ktoré roztiahlo pod hladinou dlhú nohu. Vedľa ulity sa roztvorila malá rúrka a slimák si nabral zo vzduchu kyslík do svojho zásobníka, tzv. plášťovej dutiny, aby sa mohol znovu ponoriť a ďalej ležérne plávať medzi vodnými rastlinami a ostatnými živočíchmi.
Najväčší
Vodniak vysoký má kužeľovito špicatú tenkostennú ulitu hnedej až hnedočiernej farby. Počet závitov na ulite býva šesť až sedem a od zárezov sú akoby nafúknuté tak, že pripomínajú bubliny. Na ulite vidieť pruhy, ktoré sa postupne tvoria pri dorastaní na dospelého jedinca. Najväčší exemplár, ktorý som mal možnosť pozorovať, bol vysoký približne 50 mm a široký 25 mm. Keď sa vodniak dostane v čistej priezračnej vode bližšie k hladine, na povrchu vysunutého tela a na tykadlách vidieť svetielkujúce bodky. Odrazu roztiahne tykadlá a na koreni z vnútornej strany sa objavia malé oči. Jeho vysunuté telo pôsobí pri plávaní bachrato, napriek tomu sa vodniak počas horúcich dní bez problémov zatiahne do ulity, z ktorej vidieť len časť veľkej nohy.
Keď vodniak pláva vo vode a vyhľadáva potravu, nadnáša ho vzduch, ktorý má v pľúcnej dutine. Ak sa mu začne míňať, pripláva k hladine a asi 15 až 20 sekúnd nasáva viditeľnou rúročkou vzduch. Ide o zvláštny kornútovitý dýchací otvor, tzv. pneumostóm, ktorý je asi 2 až 4 mm vysunutý nad hladinu. Ak je slimák v ohrození, vypustí rýchlo vzduch z pľúcnej dutiny. Vtedy okolo neho začne prúdiť rad bubliniek a ponára sa ku dnu.
Vodniak je aktívny po celý rok, aj v zime pod ľadom. Vtedy dýcha predovšetkým pokožkou, ale ojedinele sa ukáže aj pri hladine, keď potrebuje čerstvý kyslík. Vodniaka vysokého môžeme pozorovať najmä v krasových oblastiach, kde je veľa vápnika, vo vyšších rašeliniskových oblastiach ho nenájdeme. Tento vodný slimák znáša do vody, zvyčajne na vodné rastliny, veľa vajíčok obalených rôsolovitou hmotou.
Najtmavší
Vodniak močiarny (Stagnicola palustris alebo S. turricula) sa práve približoval k hladine napojiť sa čerstvým vzduchom. Tento krásny exemplár mal tmavú ulitu vysokú asi 30 mm, hrubo a široko pruhovanú z dorastajúcich línií, čo predpokladá jeho veľmi rýchly rast. Slimák sa asi 40 minút pásol v mladých výhonkoch šachora (Cyperus), pričom sa často približoval k hladine, a aj pri konzumovaní rastlinnej hmoty zo sýtozelených stoniek mal otvorený dýchací otvor a nasával kyslík. Vtedy sa v priamom svetle z lúčov slnka ukázalo sivomodrasté telo so žltými bodkami. Zaujímavé bolo, keď sa slimák začal plaziť v plytkej vode po drobnom piesku. Pravdepodobne zbieral drobný piesok, ktorý mu pomáha pri trávení.
Oveľa väčšieho, asi 40 mm dlhého, štíhlejšieho a o niečo tmavšieho slimáka vodniaka tmavého (Stagnicola corvus) som objavil na hornom toku potoka. Je to najväčší zástupca tohto rodu. Často sa vyskytuje spoločne s vodniakom močiarnym, no vodniak tmavý sa pri spásaní rastlín drží viac v spodnej vode na dne, v hĺbke asi pol metra. Konzumuje aj tenšie steblá zeleného či odumretého šachora, ba dokonca aj biele korene, ktoré obmýva pomaly pretekajúca voda, a tak vyčnievajú z bahna.
Text a foto Ivan Kňaze
