Hľadanie presnosti

Máločo vypovedá o civilizácii tak, ako meranie času. Pravekí ľudia si museli vystačiť so striedaním dňa a noci a ročných období, v skorom stredoveku nám ešte stačili vežové hodiny bez ručičiek, ktoré čas len odbíjali, dnes nám v mnohých situáciách nestačia už ani sekundové ručičky.

Hľadanie podstaty času provokuje vznik fyzikálnych teórií a filozofických úvah, podstata merania času však bola vždy technická: od starovekého gnómonu cez slnečné a vodné, presýpacie a ohňové hodiny až k dnešným quartzovým a atómovým hodinám.

Od Slnka k atómom

Prvé známe slnečné hodiny zostrojili starí Egypťania asi 1 500 rokov pred naším letopočtom. Pravdaže, potreba merať čas má dávnejšie korene, ako o tom svedčia nálezy megalitických kalendárov a pamiatky rôznych starovekých kultúr od Južnej Ameriky po Čínu. Postupne sa popri slnečných, ale aj presýpacích hodinách a zariadeniach, ktoré pomáhajú merať uchádzajúci čas, menej však už určovať dennú dobu, rozšírili najmä vodné hodiny, ktoré v Európe vydržali až do stredoveku.
S príchodom mechanického hodinového stroja v 13. – 14. storočí sa začalo hodinárstvo spájať s predstavou ozubených koliesok a vytrvalého tikania, prerušovaného len občas zvonením. Predstava pretrvala doteraz, aj keď moderné chronometre už dávno netikajú a nezvonia. Keď v decembri 2020 UNESCO zaradilo švajčiarske a francúzske mechanické hodinárstvo do zoznamu kultúrneho dedičstva ľudstva, uznalotým dlhú a významnú remeselnú tradíciu. Toto remeslo sa spája s hodnotami, ako sú presnosť, vytrvalosť, tvorivosť, zručnosť a trpezlivosť. Nekonečné hľadanie presnosti a nehmotný aspekt merania času dáva tejto činnosti silný filozofický rozmer, uviedla organizácia UNESCO pri tejto príležitosti.

Múzeum v pamiatke

Slovenská hodinárska tradícia sa do zoznamu UNESCO menovite neprebojovala, neznamená to však, že žiadna nebola. Už zo 16. storočia, teda z čias, keď sa objavili prvé vreckové hodiny a naťahovacie hodinové strojčeky, pochádzajú zmienky o významných hodinároch na Slovensku. Najstaršia z nich sa týka opravy vežových hodín v Bratislave. Z roku 1546 sa zachovali cechové artikuly, ktoré boli vtedy ešte spoločné pre cechy zámočníkov, hodinárov a puškárov. Svoj vlastný cech si hodinári u nás založili až v druhej polovici 18. storočia. Medzi 16. a 19. storočím z celkového počtu 186 hodinárov doložených na celom území Slovenska pracovalo 92 v Bratislave. O ich umení sa môžu presvedčiť návštevníci expozície Múzea hodín Múzea mesta Bratislavy, ktorá sa nachádza v unikátnom Dome u Dobrého pastiera. Tento drobný rokokový dom, postavený v rokoch 1760 – 1765 pre bratislavského obchodníka, je sám osebe historickou pamiatkou.

Relatívny čas

Múzeum vystavuje hodiny z obdobia od 17. do konca 19. storočia, najmä práce bratislavských majstrov. Ide nielen o mechanické stroje: nájdeme tu napríklad aj štvordielne presýpacie pieskové hodiny či skupinu prenosných slnečných hodín. Medzi exponátmi je aj vežový stroj kostola v Devíne z 18. storočia.
Samostatnú kolekciu tvoria meštianske skrinkové hodiny. Jedným z najkrajších exponátov sú veľké zlátené kozubové hodiny (1770 – 1780) signované známym bratislavským hodinárom Jacobom Guldanom. Zaujímavé sú malé cestovné hodiny, ale aj zbierka hodín v štýle empíru či biedermeieru z 19. storočia. V zbierke sú aj hodiny z roku 1886, zdobené vyrezávanými symbolmi jednotlivých fáz ľudského života, ktoré boli zhotovené podľa návrhu známeho sochára Johanna Fadrusza (1858 – 1903).
Múzeum hodín je neveľké a prezretie expozície nezaberie bežnému návštevníkovi veľa času. Čas je však relatívny; uprostred historických hodín sa, paradoxne, môže celkom zastaviť. A vzápätí sa rozutekať, keď návštevník vyjde na ulicu, kde stavba mosta kedysi nemilosrdne preťala historické bratislavské podhradie a ponechala len zopár jeho pôvodných častí. Medzi nimi Dom u dobrého pastiera, v ktorom sú vystavené historické doklady nášho nekonečného hľadania presnosti pri meraní času.

R